VEĽKÉ ZÁLUŽIE. Niekto by to nazval zázrakom. Jediné, čo vo svojom doterajšom živote Juraj Moravčík z Veľkého Zálužia nakreslil, boli školácke čmáranice na zadnú stranu zošita.
Prišiel však január a v ňom operácia slepého čreva. Keď sa prebral, objavil v sebe neuveriteľný talent. Jeho ceruzkové kresby pamiatok uchvacujú a vyrážajú dych. Jurajova schopnosť zaráža hlavne jeho najbližšie okolie, ktoré najlepšie vie, že takto kresliť pred operáciou nevedel. "Neviem, ako to dokážem nakresliť," priznáva maliar otvorene.
Kreslenie pre sestričky v nemocnici
Juraj sa v januári zotavoval po operácii. A nudil sa. V nemocnici sa dalo iba ležať alebo chodiť, nič viac, rozpráva sympatický muž. "Pacienti, čo ležali vedľa mňa, mali v ruke mobil alebo knižku. Mňa nebavilo ani jedno, knižka ma uspávala. Tak som si vzal ceruzky, papiere a začal som kresliť," spomína.
Jeho úplne prvé kresby boli Hrad Krásna Hôrka a starodávne auto. Sestričkám sa kresbičky zapáčili a Juraj im ich z vďaky za starostlivosť ponechal.
No sestričky ešte chceli, aby im spravil kresby ich detí. To Juraj odmietol, na portréty veľmi nie je. Pri predstave, že ma kresliť niečie oči alebo nos, ho chytá panika. "Stačí dať oči od seba o dva milimetre viac a už je to koniec," pousmial sa Juraj Moravčík.
Napriek tomu portréty skúsil. Namaľoval Adelu Banášovú a nitriansku herečku Evu Pavlíkovú. Tá mu na to povedala, že na obraze má prísny pohľad. A aj mala. I tak však hneď bolo jasné, o koho ide. Rovnako, ako v prípade televíznej moderátorky.
Brezu kreslí tak, že ju vygumuje
Od operácie prešlo zhruba päť mesiacov a v Jurajovom portfóliu pribudli asi dve desiatky ohromujúcich kresieb. A všetky stvoril obyčajnými ceruzkami.
Dominujú slovenské pamiatky, hlavne hrady či kostolíky. Juraj sa zaujíma o históriu, takže nehrozí, že by jedného pekného dňa nakreslil napríklad budovu Národnej banky Slovenska. Kreslil zato už Drážovský kostolík, Devínsky i Lietavský hrad, kostol v najväčšej dedine Nitrianskeho okresu - vo Veľkom Záluží, drevený artikulárny kostol v Hronseku, kaplnku v Zábiedove či Kostolík sv. Juraja v Kostoľanoch pod Tribečom, ktorý má najstaršie nástenné maľby v strednej Európe. Pred sebou už má i novú výzvu - na veľké plátno sa chystá nakresliť Spišský hrad.
Kresby vznikajú viac-menej rovnako. Juraj si dá na uši slúchadlá, do jednej ruky vezme ceruzku, do ďalšej mobil - v ňom má stiahnutú fotku objektu, ktorý ho zaujal. Maľovať by dokázal i z poštovej známky, no problémom by boli detaily.
Na kolenách má výkres položený na tvrdej podložke. Zameria si približné rozmery objektu, aby sa nestalo, že začne a potom zistí, že sa mu na papier nezmestí napríklad vrch kostola či bočná časť hradu - tak, ako v prípade kostola vo Veľkom Záluží, ktorého rozmery preniesol správne na papier až na tretí pokus. A kreslí. Jednoduchšie budovy, ako sú kostolíky, zaberú štyri hodiny, ale napríklad s takým kaštieľom v Raslaviciach sa piplal až desať hodín.
Úplne šalie zo stromov, tie sú preňho nočnou morou. Je nepredstaviteľné ťažké zachytiť každý lístok stromu - a tak, aby listy nevyzerali ako jedna veľká machuľa.
Ako je teda možné, že na Jurajových kresbách vyzerá napríklad taká breza úplne ako skutočná? Niektoré fígle sa naučil z internetu. "Stromy sú pre mňa katastrofa. Veľmi mi nešli, tak som si na YouTube pozrel jedného maniaka, čo je v tom doma. Brezu kreslím tak, že najskôr zašpiním papier. Nastrúham si tuhu na nejakú handričku a špiním celý papier. Potom sa pozriem na fotku, aby som zistil, ako ide hlavný peň. Pritlačím gumu a vytiahnem ju po tej špine, čiže vlastne vygumujem ten biely peň," vysvetľuje Juraj.
Photoshop? Ani omylom
Na svoju tvorbu však Juraj Moravčík nemal vždy iba prajné reakcie. Na internete mu jeho obrázky komentoval pán, ktorý ich označil za čistý photoshop.
"Vyzval som ho, aby sme sa stretli. Vzal by som kresbu, ktorú označil za photoshop a prešiel by som po nej gumou. Ak by zmizla, dal by mi sto eur, ak by na papieri ostala, sto eur by som mu dal ja. Viac sa už neozval."
