NITRA. Novou posilou hereckého súboru Divadla Andreja Bagara sa stala herečka Anna Rakovská. V závere sezóny sa predstavila v inscenácii Evy Borušovičovej Štefánik – slnko v zatmení, kde vytvorila postavu Štefánikovej obdivovateľky, neskôr političky, a feministky a lásky Louise Weiss.
Do nitrianskeho divadla sa Anka dostala cez konkurz ako jedna z množstva uchádzačov z celého Slovenska. Zmluvu má zatiaľ na jeden rok, ale verí, že v Nitre nezostane len jednu sezónu.
Ak vám je priezvisko herečky povedomé, prezradíme, že s moderátorkou Barborou Rakovskou ju nespája žiadne príbuzenské puto, tiež je len menovkyňou aj v prípade známeho režiséra Tibora Rakovského.
Tancovala, spievala, hrala...
Rodáčka z Prešova tento rok ukončila VŠMU v ročníku u režiséra Michala Vajdičku a herca Ľuba Kostelného. Diplom o absolvovaní divadelnej fakulty si prevzala začiatkom júla.
„V mojom rodnom meste som vyštudovala Gymnázium Jána Adama Raymana, a keďže sa dnes venujem divadlu, chodila som aj na našu základnú umeleckú školu. Navštevovali ju tiež herečky Janka Kovalčíková, ktorá donedávna hrala v Nitre, či Gabika Mihalčinová. Učila ma pedagogička hudobno-dramatického odboru Maruška Kuderjavá, ktorá je takou tútorkou nie len nás, ale aj mnohých iných dnes už hercov, režisérov, divadelníkov aj filmárov," hovorí Anka Rakovská.
A prečo si vybrala povolanie herečky? Ako vraví, už odmala inklinovala k takej zdravej exhibícii. Bavilo ju imitovanie a hranie rôznych postavičiek. Rada spievala, chodila do tanečnej školy a účinkovala tiež v amatérskych divadelných súboroch.
Anka v strede v predstavení Deň, keď zomrel Gott. (zdroj: ROBERT TAPPERT)„Keď som mala asi 5 rokov, snívala som o tom, že sa stanem opernou speváčkou. Celé sa to zvrtlo po tom, čo som ako 10-ročná účinkovala vo Fidlikantovi na streche v Divadle Jonáša Záborského. Bola to moja prvá rola s profesionálnym súborom, ku ktorej som sa dostala cez konkurz cez moju tanečnú školu. Vôňa divadla ma úplne opantala, začalo ma veľmi baviť, a tak niekde v podvedomí som si uložila, že toto by som raz možno v živote chcela robiť,“ spomína Anka na svoje prvé dotyky s divadlom.
„Počas gymnázia mi napadlo, že by bolo zaujímavé byť chemičkou či prekladateľkou, takže v treťom ročníku som sa definitívne rozhodla pre herectvo.“ (smiech)
Do Štefánika sa „zaľúbila“
Príchod do nitrianskeho divadla bol pre novú herečku veľmi príjemný, kolektív ju prijal perfektne. S kolegami sa poznala už predtým cez spoluprácu na niektorých projektoch ale aj cez bežné divadelné kamarátstva. „Je to taká moja druhá nová rodina, som rada, že som v nitrianskom divadle - aj preto, že som napoly Zlatomoravčanka," poznamenala Anka.
Jej prvou rolou na doskách Divadla Andreja Bagara bola Louise Weiss, blízka priateľka Milana Rastislava Štefánika v predstavení Štefánik – slnko v zatmení.
Anka ako Louise Weiss s Martinom Šalachom (Štefánikom) v hre DAB Štefánik – slnko v zatmení. (zdroj: COLLAVINO)„Skúšobný proces bol obohacujúci, pretože sme sa dozvedeli, kým všetkým v skutočnosti Štefánik bol a čo pre Slovákov urobil. Eve Borušovičovej patrí veľká zásluha na tom, že cez svoj obsiahly text a inscenáciu sprostredkúva posolstvo o jednej z najväčších osobnosti Slovenska. Upozorňuje divákov na potrebu poznať dejiny a ukazuje, že máme byť na čo hrdí. Oživiť takúto legendu nie je ľahké, no Maťo Šalacha sa ho zhostil tak verne, že naozaj nebol problém sa doňho - v rámci postavy - zaľúbiť, aj keď Weiss bola angažovaná intelektuálka a feministka,“ hovorí Anka.
„Musím spomenúť aj dvojicu Roman Poláčik a Peťo Oszlík, ktorí robili skúšobný proces aj inscenáciu veľmi živou a vtipnou. S dobrými partnermi sa dobre hrá, preto od „ideovky“ až po premiéru to bol pre mňa veľmi priaznivý začiatok.“
Špina je pre ňu obrovskou filmovou skúsenosťou
Momentálne herečka žije a pracuje v Bratislave, kde hosťuje aj v iných divadlách a projektoch. V Slovenskom národnom divadle bola obsadená v predstaveniach Bál, Hotel Bristol či Nevesta hôľ. V „nekamennom“ Prešovskom národnom divadle hrá v najnovšej inscenácii Deň, keď zomrel Gott.
„S Dášou Krištofičovou, rodáčkou z Nitry, šikovnou bábkohereckou scénografkou a režisérkou, tiež hrávame inscenáciu Etogramy. Je to jej autorský projekt, akási paralela Dášinho života ako ženy, ktorá prežila isté vzťahy, a jej babky, ktorá spomína na svojich frajerov. Ja hrám dvojrolu, Dáša sa stará o živú projekciu a výtvarnú stránku. S hrou sme sa predstavili okrem iného aj v Nitre a určite nie naposledy,“ prezradila herečka.
V školskom absolventskom predstavení Urbánny sexualizmus ako Phyllis. (zdroj: RICHARD AUTNER )Divákom je iste známa aj z televíznej obrazovky – zhruba pred rokom si zahrala v seriáli Kolonáda 2, objavila sa aj v aktuálnej slovenskej novinke – filme Špina v réžii Terezy Nvotovej, ktorý ponúka iný pohľad na tému násilia páchaného na ženách.
„Špina bola pre mňa obrovskou filmovou skúsenosťou, no najmä otvorila témy, s ktorými som sa osobne, našťastie, nestretla - osudy zneužitých dievčat a žien, či prostredie psychiatrických liečební a následky, ktoré to so sebou prináša. Podobných prípadov je okolo nás viac než si myslíme, treba o tom hovoriť,“ pokračuje herečka.
„Aj pre to som veľmi rada, že som mohla byť súčasťou práve tohto filmu a kolektívu mladých talentovaných ľudí. Cez diskusie s divákmi po projekciách sa ukázalo, že film zasiahol, alebo aspoň otvoril priestor na názor nielen mladým ľudom - keďže ide o príbeh z obdobia strednej školy, ale aj rodičom či psychológom. Špinu doteraz videlo viac ako 25-tisíc divákov, úspešná je aj na zahraničných festivaloch, takže Tereza aj my sa môžeme len tešiť a priať jej ich ešte viac.“
V roku 2018 bude premiéra filmu Tlmočník v réžii Martina Šulíka, v ktorom si herečka tiež zahrá.
Spievala v kapele
Po nástupe do nitrianskeho divadla Anka Rakovská zažíva svoje prvé divadelné prázdniny. Ako povedala, čas zrejme využije na štúdium postáv v záskokoch v našom divadle – v hrách Ferdo Mravec, Z rúčky do rúčky a Povolanie pápež, v ktorej sa ale Anka bude ďalej alternovať s Alenou Pajtinkovou.
„S priateľom Robom Jakabom sa chystáme do Španielska ale určite pochodíme aj Slovensko, minimálne Banskú Štiavnicu, možno aj na bicykli. Hory potrebujem k životu, takže by som rada absolvovala aj nejakú hrebeňovku. Veľmi rada spievam, keď sa vyskytne hocijaká príležitosť, tak pôjdem s veľkou radosťou. Po piatich rokoch na VŠMU by som sa práve spevu chcela venovať intenzívnejšie,“ pokračuje Anka.
„V Prešove je, obrazne povedané, v každom treťom dome skúšobňa. Spievala som tam v zbore a kapele - hrali sme funky ale aj mnohé iné štýly. Veľa z tých ľudí sa teraz pohybuje v hudobnom svete.“
Anka rada chodí aj na výstavy, ale vraj už dávno na žiadnej nebola, čo ju mrzí. Rada navštevuje koncerty a festivaly rôznych žánrov. „Odmalička milujem folklór a mám veľa kamarátov folkloristov, ktorých pozdravujem. Inak obľubujem všetky žánre, záleží na nálade a príležitosti - od spomínaného folklóru až po elektroniku, najmä, keď ma skladba osloví. Nedávno som sa napríklad dostala na koncert autora filmovej hudby Hansa Zimmera a musím povedať, že to bol zážitok.“
Herečka rada siahne i po knižke. Ako dobré tipy, ktoré ju oslovili, nám odporučila knihy Nesnesitelná lehkost bytí od Milana Kunderu, tituly od Gabriela Garcíu Márqueza či Stefana Zweiga. Výborná je podľa nej aj kniha Vtedy v Bratislave, ktorú zinscenovali v martinskom divadle v hlavnej úlohe s Janou Oľhovou
„Kvalitná je tiež slovenská poézia. S herečkami Monikou Potokárovou a Katkou Šafařikovou sme spracovali výber textov Mily Haugovej, Kataríny Kucbelovej a Taťjany Lehenovej v žensky ironickom pásme Branné cvičenie,” doplnila Anka.
Neznáša nezáujem o vec
Svoju hereckú kariéru ešte len teraz naštartovala, ale už dobre vie, čo v profesii chce dosiahnuť. Vie, že v živote nie je nič zadarmo.
„Keď človek na sebe pracuje naozaj naplno, snaží sa všetko robiť poctivo, čo najlepšie, tak si myslím, že sa mu potom aj darí a jeho snaha prináša svoje ovocie. Nachádza odozvu. V prípade hercov sú to tvorcovia inscenácií či filmov a predovšetkým spokojní diváci,“ hovorí Anka.
„Na začiatku VŠMU, keď je človek tak akosi vrhnutý do nového prostredia a nových nárokov, som ešte bola neistá. Občas som trochu zapochybovala o správnosti môjho výberu, ale neskôr už nie. Dôležité (nielen) pre herca je asi dostať príležitosť, ktorá ho utvrdí v tom, či to pre neho má zmysel. Samozrejme, sú obdobia, keď je viac práce, potom zas menej, ale tomu sa netreba poddať. Dá sa vymyslieť vlastný projekt alebo voľný čas možno využiť na prácu na sebe.“
V živote herečka neznáša nezáujem o vec, málo chuti zistiť niečo viac, pohodlnosť mladej generácie. „Štve ma to, čo pozorujem aj na sebe. Mám pocit, že dnešok je taký povrchný a pózersky. Všetko je ľahko dostupné, sme zahltení informáciami a možnosťami, každý vie všetko a nič poriadne. Sledujeme virtuálne životy ostatnych namiesto toho, aby sme si vybrali čo i len jednu zmysluplnú vec, úplne sa do nej ponorili a zistili, že nič nie je také ľahké. Osobne ma motivujú ľudia, ktorí niečo skutočne ovládajú,“ priznáva Anka.
A čo jej robí v živote radosť? Napríklad dobrá spolupráca, dobrá hudba, či vydarený skúšobný proces, ktorý z nej vytiahne všetko, čo vie zo seba dať.
„Baterky mi dobíja akýkoľvek pohyb, ideálne v prírode. Vždy som rada cestovala, takže ak nastane voľno, hneď rozmýšľam, kam. Baví ma, keď som s niekým, od koho sa môžem učiť - v akejkoľvek oblasti. Často sú to moji priatelia, s ktorými som vždy rada, tí mi dobíjajú baterky asi najviac."
