KLASOV/NITRA. Krásny darček k svojim 50. narodeninám dostal Ján Šranko, neprofesionálny fotograf a člen Fotoklubu Nitra pri Krajskom osvetovom stredisku. Manželka mu kúpila „miestenku“ do Bangladéša, ktorý sa Klasovčan vydal spoznávať s fotoaparátom v ruke spolu s ďalšími 11 fotografmi.
Bol jediným Slovákom v rámci medzinárodnej komunity neprofesionálnych fotografov, pre ktorých pracovný foto pobyt v tejto ázijskej krajine zorganizoval Armén Garik Avanesian žijúci v Čechách.
Nezabudnuteľný darček však fotografovi znepríjemnila chrípka, akú vraj nemal nikdy v živote. Doktor mu napichal injekcie, horúčka klesla, ale aj tak istý čas ledva chodil.
Posledný raj sociálnej fotografie
V Bangladéši strávil Janko 12 dní a urobil asi 22-tisíc fotiek. Zúčastnil sa s nimi aj okresnej súťaže Amfo, kde získal 1. a 2. miesto a zároveň tieto fotky postúpili cez krajské až do celoslovenského kola AMFO, ktoré bude na jeseň v Nitre.
Bangladéš bol pre Jána Šranka, ktorý začiatkom augusta získal čestný titul „autor Zväzu slovenských fotografov“, zatiaľ jeho najväčšia fotovýprava, predtým so synom Braňom fotil v Toskánsku. Jeho snom je zachytiť fotoaparátom exotickú Afriku a jej zvieratá.
Ako spolu s kolegami aj organizátormi výletu skonštatoval, Bangladéš je azda posledným rajom sociálnej fotografie. Ľudia, ktorých tu fotili, boli úprimní, nefalšovaní, neskazení, nesmierne priateľskí, napriek veľkej chudobe šťastní a spokojní. Svoj osud, s ktorým boli zmierení, mali vpísaní priamo v tvárach.
„Fotili sme od rána do večera, všade, kde sa dalo. Napriek tej obrovskej materiálnej biede, čo som tu videl, mi tento pobyt dal veľmi veľa. Títo ľudia síce boli chudobní, ale zároveň bohatí v srdci, v duši. Svojimi úsmevmi rozdávali okolo seba radosť a spokojnosť,“ spomína Ján Šranko.
„V obrovskom dave domorodcov sme my belosi boli pre nich priam exotmi. Neskrývane sa na nás pozerali, usmievali sa, dotýkali sa nás, dokonca si nás mobilmi fotili, takže sa naše roly často vymenili a cieľom fotografov som sa stal ja. Keď zistili, že som, „from Slovakia“ – myslím si, že ani netušili, kde to je - neraz hneď zanechali prácu a chceli ma pohostiť - pozývali ma na ich tradičný, veľmi chutný čierny čaj so sladkým mliekom.“
Sám medzi miliónmi
Spoločne s ostatnými fotografmi Janko navštívili rôzne mestá po celom Bangladéši. Počas fotenia sa rozptýlili medzi v dave ľudí a večer sa zas stretli. Aj keď neraz trošku poblúdili a museli sa pýtať na cestu, v často neprehľadných uličkách sa nikdy celkom nestratili. Nejakým zázračným spôsobom sa vždy ocitli na dohodnutom mieste alebo si ich organizátori foto pobytu sami našli.
„V hlavnom meste Bangladéša, niekoľkomiliónovej Dháke, som mal raz slabú chvíľku, že sa stratím, ale pravdupovediac, nemal som nad tým veľa času rozmýšľať. Bolo to hneď v prvý deň ich sviatku, kedy sa konal Biswa Ijtema festival – jedna z najväčším pútí, ktoré má moslim absolvovať (foto 401). S fotoaparátom v ruke som sa ocitol v obrovskom dave ľudí a v panike som naraz nevedel, čo robiť,“ priznáva fotograf.
„Než sme sa rozišli, Garik mi povedal, že oni si nás nájdu. Večer sme sa mali s ním stretnúť v jednej uličke, ale, samozrejme, nebol tam, darmo sme s litovským fotografom pol hodinu čakali. Objavili sme ho s ostatnými účastníkmi o ulicu ďalej, ako na nás mávajú.“
Bez angličtiny sa tu nezaobídete
Ľudia, ktorých v Bangladéši fotili, boli podľa Šranka vyslovene prijemní, milí, nezažil ani jediného otravného človeka. Sú veľmi usilovní, vždy niečo robli. Bez problémov fotili dospelých aj deti - v uliciach, v slumoch, v školách, na čajovej plantáži... Keďže je Bangladéš moslimskou krajinou, žien videli veľmi málo. Chodili v ich typických šatkách a prevažne boli doma, starali sa o deti a domácnosť.
„Čo ma príjemne prekvapilo, veľmi veľa ľudí vedelo anglicky, v čom vidieť silný vplyv Indie. Na úrade človek nič nevybaví, keď nevie anglicky. Aj v tej najposlednejšej dedinke, v škole zbitej z plechov, sa deti učili po anglicky a išlo im to veľmi dobre. Mali učebnice bengálčiny aj angličtiny,“ poznamenal Janko.
Ako v inom svete
Vstup do krajiny bol pre fotografa absolútnym šokom, akoby sa ocitol v inom svete, a to doslova. Vystúpili na letisku a potom ich už všade sprevádzalo len nekonečné hemženie tisícok a tisícok ľudí, v Bangladéši ich žije vyše 160 miliónov.
„Tam nebola šanca prejsť autom ani len 500 metrov. Dopravu na križovatkách riadili policajti – gestami s „gumenými palicami“ posúvali dav, v ktorom sa za neustávajúceho trúbenia miesili ľudia, autobusy, autá, rikše, zvieratá, všetko možné. Vzadu autobusy nemali smerovky, nedajú sa tu používať. Jazdí sa tu v opačnom smere ako u nás, dopravné prostriedky sa navzájom vyhýbajú na poslednú chvíľku,“ popisuje fotograf.
„Napriek neuveriteľnému chaosu som tu však zažil len jednu dopravnú nehodu – ľudia sa s nákladným autom zosunuli mimo cestu do priekopy, ale nikto sa, našťastie, nezranil.“
Zažil a fotil aj preplnené vlaky ovešané ľuďmi, ktoré sú typickým obrázkom ešte viac ľudnatej susednej Indie. Vo vnútri sú lavice, ale pre nich je vraj česť sedieť hore na vlaku bosí. Šľapky a topánky si šetria.
Náš hygienik by skolaboval
Kapitolou samou o sebe bolo v Bangladéši jedlo – stravovanie im zabezpečili organizátori pobytu. Napriek tomu, že tu Jankovi chutilo, skonštatoval, že slovenský hygienik by v tamojšej reštauračnej kuchyni – ak sa vôbec o kuchyni v našom ponímaní dá hovoriť - asi skolaboval. A to pritom jedli v lepších reštauráciách, ktoré by však u nás ani neotvorili, lebo by nevyhovovali hygienickým normám. Veľmi často tu varia na otvorenom ohni, celá kuchyňa je čierna od dymu.
„Z vodovodného kohútika tiekla žltá voda, ale aj to je tu luxusom, pretože sa tu bežne varí aj s vodou z rieky. Miestni ju aj normálne pijú. V jednom pouličnom obchodíku sa na slnku „pražili“ asi desaťtisíce vajec, určite sme z nich jedli, ale žiadne zažívacie problémy sme nemali. Zo žiadneho jedla nebolo ani jednému z nás zle. Ráno sme „červíka vypálili“ štamperlíkom slivovice a denne sme vypili asi tri sklené fľaše cocacoly, robí to dobre na žalúdok,“ spomína Janko.
„V našej strave prevažovalo kura na rôzne spôsoby, ale také, aké u nás bývalo, kým ho ešte nepchali hormónmi. Okrem neho teľacina, jahňacina, výborné boli najmä rozlične upravené ryby. Chutili nám aj zahustené zeleninové polievky. Tu som ochutnal ten najlepší arabský chleba, aký som kedy jedol, a šaláty z rôznych druhov zeleniny. A, samozrejme, nechýbala ryža, bola lepšia ako u nás doma, ročne jej majú aj dve-tri úrody. Všetci tu jedia rukami a chutí im to tak, je to pre nich prirodzené. My sme tiež kura jedli rukami, ale iné jedlá príbormi. Zvláštne bolo, že vždy sme dostali len lyžičku a nožík, vidlička nebola.“
Neuveriteľná pohostinnosť
Všade, kam prišli, sa ich ľudia snažili uhostiť tým, čo mali, minimálne vždy ich typickým čiernym čajom pripraveným so sladeným mliekom.
„To bol môj najväčší zážitok, neuveriteľná pohostinnosť - či to bol už 15-ročný chlapec, ktorý si odskočil od tvrdej práce na lodi, alebo ženy, ktoré ma zavolali k sebe domov do izieb plných detí. Hoci byt nevyzeral vôbec podľa našich predstáv, čaj mi podali v šálke snáď čistejšej, ako keby ju práve teraz vyrobili. Až mi bolo občas do plaču, že som sa im za ich láskavosť nemal čím oplatiť. Keby som mohol, tak ich zoberiem na Slovensko a pohostím, ako sa patrí.“
Podľa Jána Šranka sú Bangladéšania aj napriek chudobe a častým živelným pohromám šťastní, usmievaví, spokojní, zmierení s osudom. Vedia, že sa musia o seba postarať, ak chcú prežiť, preto si navzájom pomáhajú.
„Žijú celkom inak ako my tu, kde už pomaly sused nepozná suseda. Ale, bohužiaľ, tento svet čaká aj ich, možno o pár rokov bude u nich všetko inak. Prvým znakom toho je, že snáď aj tí najchudobnejší v slumoch už majú mobily. Aj deti zhruba od 13 rokov.“
Vysoká kriminalita je problémom mnohých veľkomiest sveta, ale ako Janko vraví, v Bangladéši sa s ňou nestretol. Chodil s batohom na chrbte, neraz pri krkolomnejšom zábere musel drahý fotoaparát podať celkom neznámemu človeku, ale nikto to nezneužil. Aj v hoteli mali so sebou drahé veci, no nič im nezmizlo.
„Keď som raz blúdil v hlavnom meste Dháka pri opravovni lodí, ľudia mi radili, kade mám ísť. Ocitol som sa zrazu v úplne temných, úzkych uličkách a už som pomaly čakal, že ma niekto prepadne a okradne, ale nič také sa, chvalabohu, nestalo. Na čestnosť a poctivosť tamojších ľudí som sa mohol spoľahnúť, čo dnes už nie je bežné,“ dodal Ján Šranko.
