NITRA. Regionálnemu spisovateľovi a historikovi Miroslavovi Piusovi nedávno vyšla kniha Dejiny našej krčmy - Kronika zabudnutých pocitov. Už podľa názvu vidieť, že tematika publikácie je z iného súdka, ako doterajších 22 autorových titulov. Tie sa vo faktoch venovali predovšetkým regionálnej histórii – osobnostiam, udalostiam i pamiatkam, ale boli medzi nimi aj knihy poézie či romány s historickou tematikou.
Na okraji spoločnosti i svojich možností
Na knižke Dejiny našej krčmy autor postupne pracoval od septembra 2011. Tvoria ju vtipno-smutné poviedky o známych či menej známych ľuďoch z Nemčinian, ktorí už nie sú na tomto svete, ale zanechali tu svoju stopu. Autor sa o nich dozvedel práve v krčme, alebo sa tu niektoré z príbehov priamo odohrali.
S obhorenými vlasmi čítal pri petrolejke, elektrina nebola Čítajte Ako sám Miroslav Pius hovorí, názov jeho ostatnej knižky akoby evokoval známy výrok Marcela Prousta o hľadaní strateného času, pričom v jeho prípade ide najmä o hľadaní stratených pocitov. On stratený čas a zabudnuté pocity v týchto príbehoch nielen hľadá, ale ich aj cez svoju pamäť intenzívne prežíva.
„Kronika zabudnutých pocitov je beletrizovaným záznamom, pamäťou malého, bohom zabudnutého dedinského kolektívu a jeho osudov. V poviedkach a príbehoch ožívajú dedinskí čudáci, alkoholici milujúci krčmový pach, rôzni ľudkovia žijúci na okraji spoločnosti i na hrane svojich možností,“ hovorí Miroslav Pius.
Notorických dedinských pijanov zhovievavo nazýva milými a krásnymi ožranmi, ktorí po vypití istého množstva alkoholu upadajú do privilegovaného stavu „opileckej“ hybernácie, aby mohli prežívať svoje krčmové sny.
„Prehovárajú z hrobu“
Hrdinami beletristicky upravených poviedok sú skutoční ľudia, ktorí tu žili. Príbehy sú v prvej osobe, ako keby títo ľudia „prehovárali z hrobu“.
„Verím, že čitatelia sa radi začítajú do príbehov o Imrovi Maďarovi – spevákovi, Valike Fazekašovej – trpiteľke, Ľube Bielkovej – divožienke, Lojzovi Ondriašovi – Lunochodovi, Števkovi Rebovi – autistovi, Jožkovi Siklienkovi - Ezermesterovi, ktorý si vyrobil drevený bicykel či Antonovi Smidfajlíkovi – „Všakáno“. Iste ich zaujme aj príbeh pekára Pálkoviča, kováča Máčaja, hrobára Kúšteka či Filipa malého – dedinského filozofa,“ pokračuje spisovateľ.
„V knihe je tiež poviedka o Elijášovi Malom – Valovi, ktorému zomrela frajerka a on v smútku prežil päť rokov na povale. Smutným a tragickým prípadom bol Tóno Nízl – mulica, ktorý kvôli svojej viere odmietol vojenskú prísahu a komunistický režim z neho spravil psychicky narušeného človeka.“
Chce napísať pokračovanie
Čitateľ sa môže zahĺbiť aj do poviedok Ako zomierajú domy, Texty z rakiev, Nanútený celibát, Posvätný les, Návrat anjelov, Naše ruže ronia skutočnú krv a mnohých ďalších.
K najpoetickejším patria príbehy, v ktorých autor odkrýva dušu tohto miesta – píše o zabudnutých lesných studničkách, o starých drevených nástrojoch, o zaniknutých poľných a lesných cestách, o rozpadávajúcich sa domoch, o všetkom, čo nenávratne mizne spolu s ľuďmi, ktorí tu žili.
„V poetických poviedkach ožíva svet môjho krásneho detstva, ale aj mýtický svet, v ktorom vzduch voňal agátom, zo studničiek vyskakovali víly a mŕtvi vstávali z hrobov, aby ešte raz prežili svoje životy a nepoučení upadli do tých istých hriechov,“ dodal autor.
Knižné panoptikum asi 60 postavičiek Nemčianian by sa mohlo dočkať svojho pokračovania, pretože spisovateľ zamýšľa napísať aj Dejiny našej krčmy II.
