NITRA. Lupeňmi ruží a ibišteka posypali prvú knihu Michala Ilečka zo Zbehov s názvom Chlapci z vŕška. Do života ju uviedol viceprimátor Ján Vančo, ktorý jej zaželal spokojných čitateľov. Ako spomenul, s autorom knihy, ktorej vydanie podporilo mesto aj sponzori, sa pred mnohými rokmi ako žiak stretával na Alexyho základnej škole, dnes Benkovej, kde Michal Ilečko pôsobil.
Bývalý učiteľ základnej školy nie je v literárnej tvorbe nováčikom, hoci kniha spomienkových príhod na detstvo a dospievanie je jeho debutom. Michal Ilečko je autorom básní aj množstva scenárov divadelných hier pre ochotnícke súbory detí i dospelých. Pre detské divadlo „napísal“ napríklad vojaka Švejka, Ezopove bájky, opäť pre deti autorsky „prepísal“ aj Shakespearov Sen noci svätojánskej, s ktorým sa dokonca dostali až do finále celoslovenskej súťaže.
Tašky do kúta a von!
Knihou Chlapci z vŕška, na ktorej pracoval niekoľko rokov, sa autor vracia do obdobia svojho detstva. Cez spomienky svojej matky na časy, keď bol ešte malý, aj cez svoje vlastné rozprávanie spomína na všetky nezbednosti, ktoré s kamarátmi povystrájali. Nezabúda na svojich rodičov, súrodencov, spolužiakov, ale aj susedov, ktorí sa nejakým spôsobom spájajú s jeho detstvom. Vie si vraj predstaviť, že by podľa jeho knihy natočili komediálny seriál, toľko vtipných príhod a situácií je v nej.
Svoje detstvo považuje za krásne, iné, ako má väčšina súčasných detí. Dnes je to podľa neho také surové, rýchle a zvláštne ovplyvnené mnohými negatívnymi vecami. Veľa detí podľa neho ani nevie, že majú nejaké detstvo.
„My sme prišli zo školy, tašky sme hodili do kúta a išli sme hrať futbal. Počas leta sme ho hrali na lúke pred piaristickým kostolom od rána do večera. Až tak dlho, že nás museli policajti vyháňať domov. Keď to nepomohlo ani na tretíkrát, išli potom za našimi rodičmi a doma boli zaslúžené „výplaty“,“ spomína Michal Ilečko.
Našli nemecké helmy aj patróny
Po vojne v roku 1949 sa zo všelijakých skladových priestorov robili obytné domy. V týchto miestach s ostatnými mnohopočetnými rodinami žil aj Michal Ilečko s rodičmi a súrodencami. „Bývali sme na dnešnej Piaristickej ulici, ktorú Rusi zbombardovali. Pre nás to bolo ideálne miesto na bojové hry, ktoré sme brali veľmi vážne. My väčší sme boli Rusi, lebo tí museli vyhrať, moji malí súrodenci a ďalšie menšie deti boli Nemci. Z kusov dreva a klincov sme si vyrobili guľomety a samopaly.“
Kniha sa podľa slov autora detskými očami dotýka aj holokaustu či partizánskeho hnutia. Vyrastal v rodine, v ktorej tiež boli partizáni. Troje prázdniny strávil v rodisku svojho otca -Kurimke. „Ako decká sme chodili po miestnych horách. Našli sme deravé nemecké vojenské helmy, niekde v jame sme objavili patróny a všetky sme ich pohádzali do ohňa,“ spomína.
Udobrili sa cez loptu aj cez divadlo
Ako malých ich uchvátil nielen futbal a bojové hry, ale aj bábkové divadlo. Celá ulica sa naň za pár halierov chodila pozerať k rodine Dobrotovcov.
V areáli Nitrianskeho hradu chalani objavili jaskyňu a v nej sa učili fajčiť. „Z novinového papiera sme si ušúľali cigarety so suchou trávou alebo žihľavou, poťahovali sme a cítili sme sa dôležito ako dospelí.“
V knihe si autor zaspomínal aj na to, ako chodili na Zobor na huby, na prechádzky k Svoradovej jaskyni, spomenul aj parádnu sánkovačku, ktorá dopadla neslávne. On sám skončil s boľavou nohou v posteli a drevené sane, ktorá jeho mama zohnala ako podpultový tovar, sa rozlámali na kusy tak, že sa už nedali zložiť. Nové, kovové dostali až o rok.
Časť knihy venoval aj svojim zážitkom v Bratislave. Dramatické situácie prežíval najmä na Dunaji, kde ich spolu bratrancom unášal prúd rieky tak, že sa ledva dostali k brehu.
„Knihu som napísal nielen preto, aby sa dnešné deti dozvedeli, aké nezbednosti sme vystrájali, aké veselé detstvo sme mali, ale aj pre ich rodičov. Žili sme v povojnových časoch, kedy sa formovala nová spoločnosť a nové vzťahy – kamarátske, susedské...,“ konštatuje Ilečko.
„Bolo to čisté detstvo, také, aké má byť. Aj keď sme sa všetci možno nepoznali, neboli sme voči sebe zaujatí. Doba nás nejako dávala dokopy – aj keď sme napríklad v škole pohádali, udobrili sme sa cez loptu aj cez divadlo.“
