VÝČAPY - OPATOVCE. Iračan Waleed Hano má 52 rokov. Väčšinu svojho produktívneho života pracoval ako kaderník a holič. V Iraku sa celé štvrťstoročie staral o účesy a brady svojich mužských zákazníkov. Vo vlastnom kaderníckom salóne.
Teror Islamského štátu ho donútil k úteku z krajiny. Waleed sa tak s celou svojou rodinou ocitol na Slovensku. Pricestoval sem pred zhruba rokom a pol v skupine 149 Iračanov. Usadil sa vo Výčapoch - Opatovciach v okrese Nitra, kde si asi pred mesiacom otvoril pánske holičstvo a kaderníctvo. Prácou sa snaží uživiť početnú rodinu, Waleed sa musí postarať o šesť detí, manželku a dve sestry, s ktorými žije v jednej domácnosti.
Waleedovi pomáha v holičstve jeho sedemnásťročný syn, ktorý bude od septembra študovať na stavebnej škole v Nitre. (zdroj: Tomáš Holúbek)Holič Waleed
Pred domom, kde Waleed žije aj pracuje, nás víta jeho sedemnásťročný syn. Usmievavý chlapec si s každým podá ruku a hostí zavedie po schodoch do otcovho holičstva.
Na kresle tu sedí asi tridsaťročný tmavovlasý muž. Waleed má v ruke britvu, rýchlo a s istotou v rukách upravuje mužovi bradu. Britvou mu okolo krku zarovná posledné neposlušné chĺpky. Na krk potom nanesie vodu po holení a muža servítkou dosucha vyutiera.
Za odvedený výkon si vypýta osem eur, mladík mu necháva desať. S Waleedovou prácou je evidentne spokojný.
Jediný rozdiel oproti iným holičstvám je v tom, že Waleed okrem pár poznámok a otázok k typu želaného zostrihu brady nehovorí zákazníkom nič. Po slovensky ešte až tak nerozumie. Zato jeho syn sa s návštevníkmi rád porozpráva. Budúci študent stavebnej školy trávi prázdniny pomáhaním otcovi. Vypomáha dole v kaderníctve, no nezľakne sa ani práce v záhrade.
Opätovné osídlenie bojmi zničených miest
Waleed Hano je žiarivým príkladom, ako sa utečenci dokážu začleniť do spoločnosti v úplne cudzej krajine. No nie každý si dokázal zvyknúť na novú krajinu a nové podmienky v nej tak dobre ako holič Waleed.
Zo 149 asýrskych kresťanov, ktorí na Slovensko pricestovali pred necelými dvoma rokmi, tu dnes ostalo iba 71.
Iračania, ktorí prišli na Slovensko, pôvodne vôbec nemali v úmysle opustiť svoju rodnú krajinu. Očakávali, že mimo svojich domovov budú pár dní, maximálne týždňov. Dúfali, že medzinárodné spoločenstvo za ten čas zatlačí rozpínajúci sa Islamský štát. To sa však dlho nedialo a frustrácia utečencov sa stupňovala.
Na Slovensko sa 149 irackých kresťanov dostalo vďaka občianskemu združeniu Pokoj a dobro. Vedie ho farár z Výčap - Opatoviec Peter Brenkus.
Kňaz hovorí, že opätovné osídľovanie poničených irackých miest a dedín sa začalo v momente, kedy sa podarilo oslobodiť územia spod krutovlády Islamského štátu. Opätovné osídľovanie utečencami vracajúcimi sa domov však ide veľmi ťažko. "Je to zložité, lebo treba tam obnoviť technickú infraštruktúru, napríklad zaviesť znovu vodu, plyn alebo elektrinu. Čo je ale oveľa zložitejšie je to, že znovu osídlenie nemôžu urobiť iba jednotlivci, ale do každého mesta či dediny sa musí presunúť nejaké kritické množstvo ľudí, ktorí v nich začnú život nanovo," hovorí Peter Brenkus.
Aj vo Výčapoch - Opatovciach, kde pôsobí, žije iracká rodina z 50-tisícového mesta, do ktorého sa však zatiaľ vrátilo len zhruba desať rodín. V tomto meste je aj dom holiča Waleeda. Vyrabovaný a špinavý, no na rozdiel od mnohých iných, neľahol popolom a stále stojí.
"Keď začalo oslobodzovanie, bola tu veľká eufória. Zdalo sa, že všetci odídu hneď domov. Niektorí aj odišli, ale zistili, že situácia doma je oveľa zložitejšia ako si mysleli. A to ani nehovorím o sniperoch, ktorí sa tam občas vyskytnú a zaútočia na ľudí," rozpráva kňaz.
U Iračanov prevládajú emócie
Na rozhodnutie, či sa vrátiť do bojmi znivočenej krajiny, vplýva množstvo faktorov. Niekedy sú to veľmi prozaické veci. Ako napríklad u pána, ktorý sa na Slovensku už zamestnal v nábytkárskej firme. No potom dostal pracovnú ponuku z Iraku. Jeho manželka mala odpracovaných povinných 15 rokov a keďže mala tri deti, vznikol jej nárok na dôchodok. Bezpečnostná situácia v regióne, kde žili, sa stabilizovala, a tak od nás odišli.
Oveľa častejšie sú však v hre emócie a pocity. Podľa skúseností tých, čo utečencom na Slovensku pomáhajú, sú Iračania v porovnaní so Slovákmi oveľa emotívnejší. "Jeden starý pán napríklad rozprával, že byť u nás je preňho nesmierne ťažké. Ešte aj v utečeneckom tábore keď vyšiel pred unimobunku, tak tam našiel ľudí, s ktorými sa mohol porozprávať. Tu takú príležitosť nemá. Navyše, nemá sa tu veľmi čím zaujať a už nemá na to, aby sa naučil jazyk," opisuje kňaz, ako cnenie za domovom doľahlo na niektorých z Iračanov.
Sú však aj rodiny, ktoré napriek tomu, že im domov nesmierne chýba, odísť nechcú. Dôvod? Deti. Vedia, že v Iraku by mali neľahkú budúcnosť.
Takou je aj ani nie štyridsaťročná Iračanka, ktorá žije v Nitre, no plánuje si kúpiť dom vo Výčapoch - Opatovciach. Zdôverila sa, že ak by to bolo iba na nej, išla by okamžite domov. No kvôli deťom je odhodlaná vydržať a zvyknúť si na život v cudzine. "Irak je bohatá krajina, ale majú tam aj obrovské rozdiely. Sú tam skvelé školy, ale na druhej strane sú aj verejné školy, kde učitelia nedostali výplatu niekoľko mesiacov a kde deti tlčú," podotkol kňaz.
Najhoršie sa do spoločnosti zaraďujú ženy
Z Iračanov, ktorí u nás ostali žiť, sa najlepšie zaradili do spoločnosti deti a tínedžeri. Väčšina z nich sa dobre popasovala aj so slovenčinou, ktorá je pre Iračanov náročným jazykom. Muži sú po deťoch druhou skupinou, ktorá pomerne dobre zapadla, väčšina z nich už má prácu. No a najhoršie sú na tom ženy, ktoré najmenej vychádzajú z domu a tým si znižujú príležitosť komunikovať so Slovákmi.
Na ružiach ustlané to ani zďaleka nemali ani tí, ktorí sa rozhodli popasovať s podmienkami a zapadnúť do slovenskej spoločnosti. Prvým šokom je nový jazyk, ďalším to, že na Slovensku je pre Iračanov všetko iné. "Vezmite si len takú dopravu. Keď chcete v Iraku cestovať, zastavíte si taxík, poviete, kam idete a veziete sa. Taxíky sú tam lacné, lebo ropu majú takmer v záhrade. Napríklad v nitrianskej mestskej doprave musíte mať čipovú kartu, ktorú treba kdesi vybaviť. Musíte vedieť, kde sú zastávky, kedy odchádzajú autobusy, kam idú jednotlivé linky. Prídete do iného slovenského mesta a systém prepravy je tam zase trochu iný. Doprava železnicou funguje tiež inak ako doprava autobusmi. A to sa bavíme iba o cestovaní, nehovorím o ďalších, veľmi podstatných veciach, ako je napríklad poistenie alebo sociálne zabezpečenie," ilustruje Peter Brenkus množstvo každodenných problémov, ktoré utečenci museli prekonávať, ak chceli začať nový život u nás.
Rovnako Waleed alebo vlastne ktokoľvek, kto chcel začať pracovať. Pre holiča bolo prekvapením, že nestačí vziať britvu a holiť mužov. Ešte predtým treba vybaviť povolenia od hygienikov, splniť rôzne oznamovacie povinnosti, napríklad ohlásiť prevádzkovú dobu holičstva, či absolvovať kurz na používanie registračnej pokladnice.
Ešte horšie to majú Iračania, ktorí chcú u nás jazdiť na autách. Keďže Irak nepodpísal dohodu o uznávaní vodičských preukazov, museli utečenci absolvovať autoškolu - v slovenčine alebo v angličtine. Neumožnili im, aby išli na skúšky s tlmočníkom.
Život bez pomoci iných
Vo Výčapoch - Opatovciach sa momentálne nachádza 15 irackých utečencov z troch rodín. Spolužitie medzi nimi a domácimi je viac než dobré, žiadne prvotné obavy sa nepotvrdili. Niektorí sa živo zapájajú do spoločenského života v obci, malí Iračania napríklad vystupujú v miestnych krojoch na podujatiach organizovaných obcou.
Občianske združenie Pokoj a dobro, ktoré im v obrovskej miere pomohlo zapadnúť, sa snaží pre dlhodobú pomoc pre ľudí sužovaných bojmi vo vlastnej krajine. Ich cieľom je, aby sa tí, čo k nám utiekli pred teroristami, dokázali postarať sami o seba - bez ďalšej pomoci ľudí, ktorým už v začiatkoch krízy nebol osud utečencov ľahostajný.
