MACHULINCE. Priamo uprostred dediny sa dá vojsť do sveta, ktorý ani trochu nepripomína ten súčasný. Oproti krčme na námestí je nenápadná úzka ulička s príznačným názvom Mlynská a v nej dom, v ktorom zastal čas. Na pozemku za domom tečie potok s päťmetrovým vodopádom, na kopci sú pozostatky pôvodného mlyna.
Býva tu Ondrej Hvišč s rodinou. Dom kúpil pred vyše troma desaťročiami aj s mlynom, ktorý prerobil na malú vodnú elektráreň. Priamo v srdci dediny sa tak nachádza unikátna technická pamiatka.
Z Tatier utekal za oddychom
"Nebyť novín Práca, tak nikdy tu nie som. Odoberal som noviny, ktoré mali v sobotu veľa inzercie. Takto som natrafil na inzerát, že niekto predáva dom v obci Machulince s budovou bývalého mlyna. Tento región sa mi vždy veľmi páčil, navyše svokrovci kúpili dom v Moravciach," hovorí Ondrej Hvišč pôvodom od Bardejova o tom, ako sa v roku 1983 dostal do Machuliniec.
Pán Hvišč robil dlhé roky ošetrovateľa vo Vyšných Hágoch. Mal krásny štvorizbový byt a ako hovorí, nič mu tam nechýbalo. No nedokázal si predstaviť, že by na staré kolená ostal v Tatrách.
Zo začiatku si do mlyna chodieval oddýchnuť. Mal množstvo dovolenky či náhradného voľna, okrem bežnej dovolenky dostával napríklad týždeň navyše za prácu v rizikovom infekčnom prostredí. Od skorej jari do neskorej jesene preto mesiac čo mesiac trávil najmenej týždeň v Machulinciach.
"V Tatrách som pracoval psychicky, hlavu som mal takúto z pacientov, z chorých ľudí. Tu som sa zašil do konca októbra a mal som od všetkých pokoj. Pooberal som hrozno, urobil burčiak a išli sme naspäť do Tatier. Takto to bolo desať rokov," hovorí Ondrej Hvišč.
Na byrokratické vybavovačky slúžili len dva telefóny
Za dom s tristoročným mlynom si predošlí majitelia pýtali 140-tisíc československých korún. Samotná budova mlyna nemala žiadnu hodnotu, dom sa však predával vcelku, a tak mlyn Hviščovcom prischol tak nejako automaticky. Rovnako ako dve vinice za dedinou, ktoré pán Ondrej nechcel, no kúpiť ich musel.
"Keď som zatiahol vypínačom, remene lietali krížom-krážom, hučalo to tu a ja som sa išiel potentovať od strachu," spomína si na prvé stretnutia s mlynom Ondrej Hvišč.
V tom čase sa veľa písalo o malých vodných elektrárňach, a tak si Hviščovci povedali, že keď už majú mlyn a päťmetrový vodopád, nebolo by zlé vybudovať si elektráreň. To však nešlo ako mávnutím čarovného prútika. A za bývalého režimu už dupľom nie.
"Komunisti striehli, aby nevznikali kapitalisti a niekto nevytvoril zisk pre seba. Bolo treba vybaviť množstvo papierov. Začal som si najskôr vybavovať stavebné povolenie. V tom čase boli v dedine len dva telefóny a ja som pri všetkom tom vybavovaní lietal dokola ako taká družica," spomína dôchodca.
Čakal, kto sa príde sťažovať, že ho vytápa
Okrem byrokracie bolo treba riešiť aj technické problémy. Potok za domom bol zanesený. Nový majiteľ mlyna musel vyčistiť náhonový kanál k areálu mlyna a opraviť 21-metrovú hať.
"A to si vezmite, že som nikoho v obci nepoznal. Nevedel som ani to, ako pôjde voda cez dedinu a len som čakal, kto príde, že ho vytápa," smeje sa dnes pri spomienke na toto obdobie Ondrej Hvišč.
Z mlyna nakoniec vytvoril malú vodnú elektráreň, z ktorej dodával elektrinu do siete. Keď však zistil, že za dodanú elektrinu mu núkali 40 halierov, no ďalej ju predávali za dve koruny, od siete sa odpojil a vyrobenú energiu používal už iba pre rodinné účely - na ohrev vody či na kúrenie.
Opití robotníci blúdili po záhrade
Až do vlaňajška sa v mlyne dalo aj ubytovať, no teraz chce mať domáci pán objekt už iba pre seba. Za tie desaťročia tu prespalo množstvo návštev - od významných osobností cez študentov či robotníkov. Chodili sem napríklad návštevníci výstavy Agrokomplex, ktorá v čase najväčšej slávy trvala tri týždne. "Stalo sa, že ministerstvo poľnohospodárstva platilo podnikateľom ubytovanie v Nitre a niektorí prišli sem. Tak sa im tu zapáčilo, že aj tí z hotela v Nitre sem nakoniec dorazili, hotel nechali tak a prespávali u mňa na záhrade," spomína Ondrej Hvišč.
Osobitou kapitolou sú robotníci. Akíkoľvek. Tí, čo stavali benzínky v okolí, prerábali Calex, budovali bytovky v neďalekých Moravciach alebo pracovali na stavaní diaľnice. Po práci sa chlapi radi opíjali a pán Hvišč si s nimi vytrpel svoje. "Horory som tu s nimi prežil, už som len čakal, kedy ma do televízneho Krimi prídu nakrúcať. Chlapík, ktorý nevie potrafiť do dverí, a on sa mi potme v noci moce po záhrade, v ktorej je päťmetrový vodopád. S baterkou som ho musel ísť hľadať."
'Mlynár' návštevníkov neodmietne ani teraz, svoj dom im rád poukazuje. V jeho útrobách sa nachádza zopár historických kúskov, ktoré stoja za povšimnutie. V obývačke je napríklad originálny barový stôl, ktorý kedysi pracoval na systéme pohyblivého sita a múku triedil na štyri druhy. Priamo z dnešnej obývačky kedysi vrecia s múkou kĺzali po drevených latách do pristavených áut.
Je tu tiež lodný kufor grékokatolického farára, ktorého sprevádzal na jeho cestách po svete. Kufor je zamknutý a kľúča od neho niet. Domáci sa dušujú, že isto skrýva nejaké poklady. Dnes slúži kufor ako stojan na veľkú plazmovú obrazovku.
V dome nájdete aj vzácnu sedaciu súpravu zo Švajčiarska so sloňou kožou. Alebo vitríny, ktoré pán Hvišč zachránil pred vyhodením z tatranskej liečebne. Tieto vzácne kúsky nábytku kedysi slúžili na vystavenie suvenírov spod Tatier.
