NITRA. Eva Kaletová nevidí od narodenia. Napriek hendikepu dokázala vyštudovať Prešovskú univerzitu.
Život jej už tretí rok uľahčuje vodiaci pes Indi, labradorský retríver z účelového chovu Výcvikovej školy pre vodiace a asistenčné psy v Bratislave.
Asistentka sa zahrala na psa
„Bezpečne ma prevedie priestorom. Ukáže mi, kde je zebra, prevedie ma cez priechod pre chodcov, ukáže mi miesto na sedenie alebo zastávku, podá mi veci zo zeme, upozorní ma na schody, dvere, výťah,“ rozpráva mladá žena.
Keď psíka dostala, netušila, že jej až tak výrazne uľahčí život. Indi sa Evy prvé tri dni bál, schovával sa pred ňou pod posteľ.
Ako s Indim chodiť cez mesto, to Evu naučila výcviková škola, kde pripravujú psov na pomoc nevidiacim. Eva upozorňuje, že je rozdiel, či idete do mesta s bielou palicou alebo s vodiacim psom. V prípade štvornohého pomocníka je nevidiaci akýmsi navigátorom a pes operátorom, ktorý vykonáva povely. „Keď idete sám, tak si bielou palicou hmatáte obrubníky, schody. So psom toto neriešite, len musíte presne vedieť, kedy mu máte zadať správny povel. Toto ma naučili vo výcvikovej škole a privykala ma na to aj moja asistentka, ktorá bola akože pes a ja som jej dávala povely. Robila mi také veci, že ma zatiahla mimo trasy, napríklad do trávy a ja som sa musela zorientovať, kde som,“ hovorí Eva Kaletová.
Indi má ako mnoho iných psov strach z búrky či vysávača, na hluky mesta je však privyknutý. Uši sklopí len vtedy, keď sa odrazu zjaví húkajúce auto záchranárov. Ani vtedy ale neutečie.
Eva Kaletová so svojím pomocníkom Indim. (zdroj: Tomáš Holúbek)Aj pitbull môže viesť, šanca je ale nízka
„Je dôležité, aby už v prvom roku bol pes na ruchy zvyknutý. Už v prvom roku vo výchove je na ruch veľkomesta privykaný,“ hovorí Katarína Kubišová z Výcvikovej školy pre vodiace a asistenčné psy.
Predstavitelia školy si počas celého minulého týždňa v Nitre preverovali, ako sa ich klienti zžili s pridelenými psami. Takéto sústredenia robia pravidelne. Prvá kontrola, ako to klape nevidiacemu a jeho vodiacemu psovi, prichádza tri mesiace po pridelení psíka do domácnosti.
Ku klientom školy sa dostane najviac dvojročný pes. Predtým absolvuje v prvom roku života výchovu v rodinách dobrovoľníkov. V tomto období havkáča učia základné veci a privykajú ho na bežné dianie na ulici. Potom nasleduje šesť až osemmesačný výcvik.
Celosvetovo sa ako vodiaci pes najviac používa labradorský retríver alebo zlatý retríver. Celkovo až 70 % vodiacich psov sú retrívery. Dôvod? „Toto plemeno je neagresívne, má vhodnú veľkosť, je pomerne kontaktné, pracovité a dobre sa mu stará o srsť,“ vysvetľuje Kubišová. A dodáva, že vidiaci človek dokáže väčšie percento psov vycvičiť na vodenie, otázne ale potom je, či daný pes bude skutočne spolupracovať s nevidiacim. „Aj pitbull môže byť vodiaci pes, ale vhodný bude možno 1 z 5 000,“ podotkla odborníčka.
Pes je na úrovni invalidného vozíka
Pred tým, ako škola poskytne psa, detailne si klienta preverí. Skúma napríklad jeho denné návyky. „Ideme sa s ním prejsť, zisťujeme, či je to mladý, aktívny človek, ktorý bude psa používať 2-3 hodiny denne, alebo či je to starší pán, ktorý cez deň pôjde so psom možno do obchodu a na poštu,“ vysvetľuje Kubišová. Dvojica nevidiaci – vodiaci pes si musí dokonale sadnúť.
Náklady na výcvik jedného psa sú asi 20-tisíc eur. Štát z tejto sumy hradí zhruba tretinu formou príspevku na kompenzačnú pomôcku. Vodiaci pes je podľa našich zákonov pomôckou podobne ako napríklad invalidný vozík. Rozdiel medzi siedmimi tisíckami eur a zvyškom potrebnej sumy zháňa škola cez sponzorov a zbierky.
Od roku 2006, kedy sa účelovému chovu začala škola venovať, vycvičila asi 120 psov. Ročne vydá ľuďom bez zraku štyroch až desiatich.
Nie každý nevidiaci má o vodiaceho psa záujem. Prečo? Dôvod je prostý – o psa sa treba starať, kým bielu palicu môžu nevidiaci aj na niekoľko týždňov založiť do skrine a neopustiť domov.
