BELADICE. Rodina trojice súrodencov Jelínkových vlastnila kedysi v okolí Beladíc rozsiahle pozemky. Patril im tu okrem iného beladický kaštieľ s priľahlými jazierkami a obrovským parkom, ktorý v čase pôsobenia rodiny prekvital. Slávny rod zamestnával na svojej pôde v Beladiciach aj širokom okolí množstvo ľudí a o svoje panstvo sa vzorne staral.
Počas komunizmu rodina o majetky prišla. Dnes je všetko spustnuté. Chradne kaštieľ, z ktorého sa stáva ruina zavalená odpadkami, vzácne vybavenie - vrátane obrazov či unikátnej knižnice so skoro štyritisíc knihami - sa prepadlo pod zem, pozemky sa rozkúskovali a rozpredali. Najsmutnejšia na celom príbehu je skutočnosť, že hoci rodina mala zákonný nárok získať v reštitúcii zhruba desatinu svojej pôvodnej pôdy, slovenské úrady už štvrť storočia bránia vydaniu majetku. A to napriek rozhodnutiam súdov, ktoré sa zatiaľ stavali na stranu reštituentov.
Zavraždený a vyhodený z okna kaštieľa
Tento spletitý príbeh siaha až k uhorskému kráľovi Belovi IV., s ktorým zakladatelia rodu a prapôvodní predkovia Jelínkovcov bojovali. Jeden z nich prišiel v bojoch o ruku, preto je na rodinnom erbe znázornený bojovník bez ruky.
Dávni predkovia Jelínkovcov dostali pozemky v oblasti Liptovského Jána. "Našim dedom bol Móric Szent-Iványi, ktorý bol synom Oskara Szent-Iványiho. Celý rod sa v slovenčine volal svätojánsky, pochádzali z Liptovského Jána. Prvé záznamy o nich sú z rokov 1220 - 1240. V obci tiekol potok, v okolí ktorého sa ťažilo zlato, bolo tam tiež veľa dreva a zvierat - z toho všetkého bohatli. Szent-Iványiovci sú beladická vetva tohto rodu," vysvetľuje Eva Dobiášová, ktorá je priamym potomkom slávnej dynastie.
Otec Oskara bol Laco Szent-Iványi. Oženil so Sidóniou Jesenskou, usadili sa na panstve Pustý Chotár nad Beladicami. Postavili beladický kaštieľ, ktorý neskôr Oskar zveľaďoval. Bol to práve Oskar, ktorý v roku 1874 prikúpil ďalšie pozemky zemanov a okolo kaštieľa vytvoril park s rozlohou až šestnásť hektárov. Peniaze na to mal. Disponoval skutočne ohromným majetkom - okrem iného aj preto, že sa oženil za Melindu, ktorá pochádzala z Rigy a bola dcérou ruského admirála. Keď sa vydávala, dostala ako veno tridsať kilogramov zlata.
V parku, ktorý Oskar zveľaďoval, rástlo mnoho vzácnych drevín, kvitli tu kvetinové záhony, v jazierkach plávali labute, pod altánkami sa zabávala miestna smotánka.
"Oskarov syn Móric bol našim dedom. Do vzniku prvej republiky pôsobil ako atašé vo viacerých významných štátoch, napríklad v Turecku či v Japonsku. Po vzniku Československa Tomáš Garrigue Masaryk zrušil šľachtické tituly. Móric skončil so svojou politickou činnosťou a uzavrel sa na beladickom zámku," hovorí Eva Dobiášová. V tom čase nemal Móric ešte ani päťdesiat rokov. Eva si spomína, ako kedysi čítala jeho maturitnú prácu. Predstavoval si v nej ako bude Rakúsko-Uhorsko vyzerať v roku 2000, čo v dnešnej dobe pôsobí až komicky.
To, že Móric skončil s politickým angažovaním, nebola najväčšia tragédia, aká ho mohla postretnúť. Všetci jeho blízki pôsobili ako zakliati. Móric pochádzal zo štyroch detí. Jeho sestra mala iba jedenásť, keď spadla z koňa a zahynula. Jeho bratovi Egonovi zomrel syn i manželka. Ostala mu iba dcéra Ilona, ktorej sa podarilo Egona dostať do Rakúska, odkiaľ ušiel do Brazílie. Ďalší z bratov Mórica Tassio mal 23 rokov, zahynul počas bojov v prvej svetovej vojne.
A ani Móric neumrel na starobu. Zavraždili ho 27. marca 1945 a nahého ho vyhodili z okna beladického zámku. Móricova vnučka Eva Dobiášová je presvedčená o tom, že mená jeho troch vrahov pozná.
