NITRA. Diváci snáď ani nedýchali, keď herečky na scéne rozohrali neobyčajne silný príbeh žien – bývalých vojačiek. V útržkoch bolestných spomienok hovorili o hrôzach, ktoré zažili na vlastnej koži a ktoré navždy zmenili ich životy.
Predstavenie Vojna nemá ženskú tvár od autorky Svetlany Alexijevič na festivalovom pódiu Divadelnej Nitry uviedlo Slovenské komorné divadlo Martin.
To nie je literatúra, ale život ľudí
Scénu veľmi sugestívneho a emotívneho predstavenia mal na starosti Pavol Andraško, kostýmy robila Eva Farkašová, hudbu Róbert Mankovecký. Na pódiu sa predstavili martinskí herci Jana Oľhová, Eva Gašparová, Ľubomíra Krkošková, Lucia Jašková, Nadežda Vladařová, Zuzana Rohoňová, Jana Kovalčiková, Ján Kožuch a Daniel Žulčák.
Réžiu mal Marián Pecko, umelecký šéf Bábkového divadla na Rázcestí. Na Divadelnej Nitre sa naposledy predstavil v roku 1998 s inscenáciou Slečinka v podaní Divadla Andreja Bagara.
Ako režisér povedal, druhá svetová vojna sa dávno skončila a spomedzi nás odchádzajú ľudia, ktorí ju zažili. Odchádza pamäť, osobné skúsenosti. „My máme v rukách šokujúce svedectvo v knihe Svetlany Alexijevič a hovoríme o ňom pre pamäť, aby sme si uvedomili, že všetko, čo sa udialo v histórii, nie je literatúra, ale život ľudí.“ V súlade s témou festivalu #Fundamentals predstavenie upozornilo na základné hodnoty ako mier, život a pamäť.
Čo cítili, keď museli zabíjať?
Inscenácia, ktorá zvíťazila na festivale Nová dráma 2017, vznikla na motívy dokumentárnej prózy bieloruskej spisovateľky Svetlany Alexijevič, laureátky Nobelovej ceny za rok 2015.
Javisková adaptácia priniesla na pódium necenzurované autentické výpovede vojačiek z prvých línií 2. svetovej vojny.
Vo Veľkej vlasteneckej vojne bojovalo okolo jedného milióna žien. V rokoch 1978 – 83 autorka cestovala po Sovietskom zväze a spovedala bývalé vojačky - tankistky, gulometčíčky, snajperky, ošetrovateľky, medičky, pilotky... Viedla s nimi dlhé rozhovory, no nezaujímalo ju, koľko ľudí majú na svedomí, ale čo cítili pri tom, keď museli zabíjať.
V emotívnych výpovediach predstavenia vojačky rozkrývajú a hľadajú význam svojej obete a zmysel ženskej existencie vo svete vojny. Na front mnohé odchádzali takmer zo školských lavíc, väčšinou 18-20-ročné. Vo vagónoch sa smiali, spievali a priali si byť čo najskôr na fronte. Necítili vraj strach, len zvedavosť. Všetky chceli prežiť, neverili, že môžu zomrieť...
„Ale čo sme vedeli o vojne, krvi, hlade, o sebe? Nič. Keď som uvidela prvého zraneného vojaka, omdlela som,“ ústami herečky spomínala jedna z vojačiek.
Zabudnite, že ste ženy, vo vojne sú len vojaci - hovorili im velitelia. Nosili mužské uniformy, topánky, trenky, ženskú bielizeň dostali až ku koncu vojny. Z onucí si šili nohavičky a podprsenky, až keď im mrzli nohy, pochopili, aké sú onuce dôležité. „Naše telá prestali fungovať ako ženské, mnohé z nás po návrate z vojny nemohli mať deti,“ spomínala ďalšia vojačka.
Na smrť sa nedalo zvyknúť, bola všade okolo nich. „Všetci, ktorých sme zabili, boli s nami, nie pod zemou. Zabila som 75 nemeckých dôstojníkov. Neviem, čo ma čaká „tam hore“, odpusťte mi...,“ aj týmito slovami sa vojačky Červenej armády vracali k hrôzam vojny.
Ženy podľa autorky o prežitých traumách nechceli veľmi hovoriť. Vraj načo... Boli za to potrestané. Za to, že zabíjali, nakoniec stratili vlastnú dušu. Po vojne ich zradila vlastná krajina aj ľudia. Ženy, ktoré sa po vojne vrátili zo zajatia, označili za zradkyne, kolaborantky, hanlivými nadávkami spochybňovali ich pôsobenie v armáde plnej mužov.
Nejedna vojačka sa ale na fronte zamilovala a vtedy si paradoxne želala, aby vojna neskončila.
Téma desivo aktuálna aj dnes
Jednu z vojačiek si zahrala aj Jana Kovalčíková, rodáčka z Prešova, ktorá od roku 2014 dve sezóny pôsobila v Divadle Andreja Bagara. Pamätať si ju môžete ako Roxanu zo Cyrana z Bergeracu, ako Molly z hry Druh: žena, ako Brendu Dixonovú z komédie Z rúčky do rúčky či Janu z ďalšej výbornej komédie Dámska šatňa, ktorú v Nitre ešte dohráva.
V Martine je Janka druhú sezónu, naštudovala tu spolu 5 postáv, rola v dráme Vojna nemá ženskú tvár bola jej druhou v poradí. „Predstavenie vo mne utvrdilo pocit, že táto téma je desivo aktuálna aj dnes. O hrôzostrašnosti vojny ani netreba hovoriť. Teší nás, že hra ľudí oslovila a chceme ju hrať čo najviac, hlavne mladým ľuďom, s ktorými po predstaveniach veľa diskutujeme,“ vraví Kovalčíková.
„Hovoria, že postavenie žien vo vojne je pre nich neznámou témou, v školách sa o tom osobitne neučia. Už vymierajú ľudia, ktorí na hrôzy vojny mohli spomínať z vlastných skúseností, preto je stále viac potrebné o tejto téme hovoriť, lebo extrémizmus narastá v Európe aj na Slovensku.“
Janka je v martinskom divadle veľmi spokojná, teší ju výborný kolektív, skvelí režiséri, zaujímavá dramaturgia a celková atmosféra v divadle. A či by v budúcnosti pomýšľala na návrat do Nitry? V martinskom divadle sa jej veľmi páči, ale ako sa hovorí, nikdy nehovor nikdy...
