NITRA. Vizuálne mimoriadne bohatú inscenáciu uviedlo v nedeľu Nové divadlo. V Dome Matice slovenskej sa divákom predstavilo svojou prvou tohtosezónnou premiérou Pinocchio. Hra s minimom textu, s neobyčajnou atmosférou, sugestívnou hudbou, s množstvom zázračných premien, priam až bizarných bábok a nápaditých kostýmov sa určite stane ozdobou repertoáru Nového divadla.
Iná cesta spracovania predlohy
Inscenáciu začali skúšať už v apríli. Dramaturgičkou bola Veronika Gabčíková, dramaturgička Nového divadla, hudbu a zvukovú stránku robil Martin Geišberg a scénu, kostýmy, bábky, libreto a réžiu Ivan Martinka, ktorému so scénou a realizáciou kostýmov pomáhala Markéta Plachá. Popri kmeňových hercoch Nového divadla sa ako hosť inscenácie predstavil Filip Hajduk z Banskej Bystrice, absolvent Akadémie umení, šikovný žonglér a balansér.
Známy výrobca bábok, režisér a herec Ivan Martinka je autorom projektu Pinocchia. Ako nám povedal, po viacnásobnom prečítaní knihy od Carla Collodiho si vybral inú, netradičnú cestu spracovania predlohy. Hoci sa zubami-nechtami bránil tomu, že by mohol stihnúť robiť aj výpravu, nakoniec k tomu došlo. „Predsa len, uvažovanie o téme sa mi automaticky spája s materiálmi. Je to iste tým, že som bábkar, divadlo bez materiálu si neviem celkom dobre predstaviť,“ vysvetľuje Ivan Martinka.
„Na pomoc som si nakoniec zavolal Markétu Plachú, ktorá na dva mesiace odsunula všetku svoju robotu. Veľmi významne mi pomohla aj so samotnou realizáciou takých zvláštnych plášťov, ktoré sú dosť komplikované a bolo ich treba ručne šiť. Bola však aj takým supervízorom v zmysle celkovej práce s materiálom a s jeho metamorfózami.“
Náročné na výrobu aj vodenie
Pri tvorbe bábok aj scény podľa Ivana Martinku použili desiatky rôznych materiálov. Bábky boli dosť náročné na výrobu, ale aj na vodenie. „Ide o modely na konštrukciách. Každý z nich obsahuje dosť veľa technologických komplikácií. V hre máme aj metamorfózne bábky, akými je známe najmä slávne japonské divadlo Bunraku. Žena sa v ňom napríklad v sekunde zmení na démona a to je čosi, čo v bábkarskom svete pôsobí zázračne,“ pokračuje Martinka.
Jeho metamorfózne bábky v Pinocchiovi pred očami divákov rastú, alebo sa rozkladajú a potom opätovne zložia, chlapec sa zrazu zmení na somárika a podobne.
„Je to veľmi náročné. Navyše sa hrá prakticky bez textu, herci pracujú maximálne so zvukom. Tu a tam padne jedno-jediné slovo, ktoré má zásadný význam - herci ním musia vyjadriť emóciu, situáciu a aj obsah toho, čo chcú povedať. Navyše sa musia sústrediť na bábku, ktorej vodenie nie je vôbec jednoduché. Napríklad jednu bábku, ktorá má rôzne druhy vodiacich tyčiek, vodia traja herci, ich súhra je veľmi náročná. Popri tom musia herci zvládnuť ešte niekoľkohlasé spevy. Prosto je tu tých komplikácií dosť veľa, ale všetko preto, aby bol výsledok zaujímavý a aby odovzdal nejakú emóciu.“
Groteska, klauniáda i burleska
V divadle, ktorému je blízka bábkarska poetika, niet podľa Martinku väčšej témy ako Pinocchio. Celý koncept inscenácie je však dosť vzdialený knižnému príbehu, ale všetko v snahe čo najlepšie vyjadriť ducha knihy. Keď chce divák spoznať Pinocchiove dobrodružstvá, musí si knihu jednoducho prečítať. Divadlo má svoje zákonitosti a isté rekvizitárium zážitkovosti a divadelníci - vo viere v príbeh a v emócie v ňom obsiahnuté – môžu len vytvárať divadelné dielo. Nitriansky súbor mu vdýchol niekoľkovrstvový filozofický podtext.
Ako režisér a autor bábok vraví, cez tento príbeh môže vstúpiť do vlastnej mysle - čo on a materiál? Čo mu hovorí bábka ako isté zobrazenie duše človeka? Prečo sa tomu venuje celý život? Hra kladie aj otázky, čo z nás robí hodnotnú ľudskú bytosť, čo z bytosti spraví človeka s veľkým Č? Akou cestou si preto musí prejsť? Kde brať energiu ísť ďalej? Čo je motiváciou pre život a čím by mal byť naplnený, aby si človek mohol na konci povedať, že prežil kvalitný život?
„Inscenácia hovorí o témach, ktoré v živote rieši každý z nás – mnohokrát vtipne, veľakrát ako groteska, klauniáda i burleska. Herci hrajú, vodia bábky, žonglujú, spievajú, hrajú na niekoľkých hudobných nástrojoch,“ hovorí Martinka.
„Témy a myšlienky sa v hre neľahko rozkrývajú. Každý znak má milión odtieňov, podtém, tým všetkým sa treba „prekopať“, kým zostane jedno jednoduché gesto a k nemu nejaký zvuk.“
Podľa režiséra si diváci v hre možno veľakrát nebudú vedieť úplne presne vysvetliť isté veci, ale verí, že ich osloví prítomná emócia. Život je často plný vecí, ktoré si nevieme presne vysvetliť, ale obyčajne majú pre náš život zásadný význam. Neustále si kladieme otázky a stále ich nevieme vyriešiť, ale ako sa posúvame po dráhe života, vysvetľujeme si ich trochu inak.
„Inscenácia je určená deťom od 5 rokov až po dospelých. Verím, že každý divák si z nej vytiahne to svoje, mnohé veci si musí interpretovať sám, takže im dá ten zmysel, ktorý sám cíti,“ dodal Ivan Martinka.
Nová farba v mozaike
Momentálne má Nové divadlo na repertoári štyri predstavenia. Dve pre mladých ľudí a dospelých – satirickú psychodrámu Kúpalisko a skoro kabaret 4 ženy na konci sveta. Pre tínedžerov hrajú Annu Frankovú a pre deti interaktívnu rozprávku Kozliatka a vlk, ktorú uvádzajú aj vo verzii pre dospelých.
„Naše predstavenia boli doteraz možno menej výpravné. Bolo to prirodzené – ako divadlo sme prechádzali istým vývojom, boli sme nútení zháňať si financie na scény, kostýmy, osvetlenie a tak ďalej. Pinocchio je našou prvou výpravnejšou inscenáciou. Bábky majú v deji výrazný zástoj, veď titulným hrdinom je bábka Pinocchio,“ hovorí Veronika Gabčíková.
„Náš repertoár táto hra obohatí o výtvarné symboly, metafory, o bábku. Ivan Martinka jej dáva nový filozofický rozmer, hra nie je obyčajným vyrozprávaním príbehu bábky. Pinocchio je tak novou farbou v žánrovej mozaike našich inscenácií.“
