NITRA. Príjemný večer prežili návštevníci prvej besedy cyklu 4-3-2-1... v Nitrianskej galérii. Do kresla hosťa zasadol Štefan Chrappa, alias Pišta Vandal, ktorého „vyobracal“ dlhoročný moderátor týchto stretnutí Dado Nagy. Po zaujímavom a vtipnom rozprávaní redaktor, člen metalových kapiel Čad a Vandali, moderátor talkshow Obludárium, prozaik, básnik a vydavateľ v jednej osobe potešil prítomných svojimi knižkami, z ktorých predtým aj čítal. Rozdával ich zadarmo - ako si zažartoval, nie je vraj žiadny lacný Jožko, aby ich predával.

Ako kamene v pračke
Štefan Chrappa je vlastne Nagyov kolega zo Slovenského rozhlasu, z redakcie náboženského vysielania. V nedeľu ráno rozoberá s hosťami zásadné náboženské otázky. Vyštudoval poľštinu a slovenčinu na UK v Bratislave, kde si urobil aj doktorát a potom tu osem rokov prednášal. V rozhlase začal vysielať už počas pôsobenia na fakulte.
Odmala rozmýšľal o tom, že raz bude študovať za kňaza. „Som katolík, ale aby som si rozšíril rozhľad, prihlásil som sa na pravoslávnu teológiu. Aj ma zobrali, ale nemal som čas cestovať do Prešova, tak ma vylúčili. Ani na zápise som nebol,“ spomína Štefan Chrappa.
Dado Nagy mu pripomenul, že ako kňaz by nemohol byť v metalových kapelách a tak revať, bliakať a chrčať, ako to v nich namiesto spevu robí teraz. Štefan súhlasil.
„Áno, je to ako keď sa kamene hodia do pračky. Ale to je dobre, v prírode je aj vánok, aj búrka, čierne mraky aj slnko. Všetko to zrkadlí božiu krásu. Keby som bol kňazom, nezažijem ani mnohé iné krásne veci, ktoré som mohol prežiť doteraz,“ hovorí spisovateľ. „Napríklad manželstvo alebo dlhé obdobie neplodnosti s mojou manželkou.“
Povedal si vtedy – nejdem zlým smerom? Rok, dva tri, nič... Všetci sa pýtali – a čo, vy nechcete deti? Riešili všeličo možné - asi je v tom antikoncepcia, on má kapely, kariéru a nakoniec „však boh vie, prečo takýmto ľuďom nedá deti“.
„Keby som bol od týchto vecí uchránený, nezažil by som adopciu - naša dcérka má dnes dva roky. Je to pre mňa veľké poznanie, keď sa ti niekto narodí v srdci a príde v krásnym príbehom, ktorý mi v živote potvrdil veľa vecí. Aj to, že som išiel dobrým smerom.“
Pätnásťročný na pokraji smrti
Štefanovi sa nevyhli ani nepríjemné zážitky. Ako povedal, v 15 rokoch ležal na smrteľnej posteli a umieral. Zlyhali mu obličky, v tele mal dva mŕtve orgány. Predtým vážil okolo 100 kg, vtedy schudol na 55. Absolvoval množstvo vyšetrení, aj odber kostnej drene, lebo si mysleli, že má rakovinu.
„Hovoril som si, prečo práve ja musím ležať na izolačke a umierať? Zrazu niekto ako v príbehu s Lazarom povedal „odvaľte kameň“ a čo bolo mŕtve, ožilo,“ spomína spisovateľ. „Tento zázrak upravil všetky pošramotené vzťahy v našej rodine. Vďaka Bohu, že môžem žiť takéto zázraky, to je aká paráda!“
V jeho chorobe sa veľmi výrazne prejavila aj sila ženy. Vraj prežil hlavne kvôli mladým sestričkám – praktikantkám. Veľmi sa na ne tešil. „Keď prišli, vyšlo slnko, ty kokos! Vďaka Bohu za silu ženy!“
Koľko stačí na štvorku?
Blbosti, ktorým človek venuje čas, mu potom ukracujú život o tie pekné veci, ktoré ho bavia a nemôže ich robiť, myslí si Štefan Chrappa. K tým blbostiam istým spôsobom rátal aj učenie, veľa predmetov ho nebavilo, ale literatúra áno. Doma vraj od neho vyžadovali výkon, dobré známky, ale po zázračnom prekonaní choroby sa tento postoj zmenil, boli šťastní, že prežil.
„Na gympli som sa profesora pýtal: prosím vás a koľko stačí na štvorku? A on na to: Podpíš sa!,“ smeje sa Štefan pri tejto spomienke.
Napriek nechuti k učeniu vyštudoval polonistiku a osem rokov prednášal vysokoškolákom. „Chcel som sa učiť chorváčtinu, že aspoň tak k moru, ale neotvárali ju, tak som si vybral poľštinu.“
Rok po škole išiel „do výroby“ – na okresnom úrade v Pezinku pracoval na oddelení pre ťažko postihnutých klientov. Bolo vraj príjemné robiť s ľuďmi, ale inak depka, ťažké veci... „Keď na začiatku neviete oddeliť prácu od súkromia, kúsok bolesti z každého človeka sa nalepí aj na vás.“
So Srholcom aj o odpustení
Štefan Chrappa je autorom niekoľkých zbierok básní, fejtónov, poviedok, detských knižiek, cestopisu aj dvoch románov. Svoje (i cudzie) knihy vydáva vo vlastnom vydavateľstve Limerick, ako povedal, kvôli tomu sa naučil všetko – od napísania, zalomenia až po vytlačenie knižky, aby ho nikto nemohol „oblbnúť“, napríklad s cenou či časom potrebným na istý úkon.
Okrem iných kníh tu vydal napríklad detský rozprávkový bestseller Havinkovo hovienko o malom psíkovi a jeho veľkých trampotách. Kolektívne dielo vytvorila jeho kapela Vandali -
on, jeho sestra basgitaristka Basia a bubeník Valér Tornád.
V rámci jeho vydavateľstva mu vyšla aj jeho kniha rozhovorov s Antonom Srholcom Bezdomovec z povolania. Stretnutie s kňazom a predsedom Konfederácie politických väzňov Slovenska bolo pre spisovateľa veľmi obohacujúce.
„Bol to pre mňa veľký dar rozprávať sa s ním. Keď sa človek pýta, dostáva odpovede aj na otázky o svojom vlastnom živote. A on mi dal takýchto odpovedí veľmi veľa,“ spomína spisovateľ.
„Napríklad sme hovorili o dopúšťaní, to je veľká, až archetypálna téma. Odpustenie je sila, zvlášť v jeho prípade, keďže v uránových baniach v Jáchymove strávil ako väzeň desať rokov a svojim väzniteľom dokázal odpustiť. Rozmýšľali sme aj nad tým, čo som si predtým neuvedomil – či možno odpustiť aj človeku, ktorý o to nestojí.“