NITRA. Deväť rokov pátrala pani Ľudmila Oravcová po mieste, kde je pochovaný jej dedko, ktorý padol v prvej svetovej vojne. Zistila to 102 rokov po jeho smrti.
Rodená Nitrianka, ktorá teraz býva pri Radošine, sa s nami podelila o svoje zážitky a zaujímavý príbeh.
Smrť v bažinách
„Otec mojej mamy Martin Furstenzeller sa narodil v roku 1889 v Dolných Obdokovciach. V roku 1912 sa oženil v Merašiciach s Annou Vargovou. Mali dcéru Máriu narodenú v roku 1914. Dedko pred odvedením na front smutne pozrel na malú dcérku a viac svoju rodinu neuvidel,“ začala svoje rozprávanie pani Ľudmila.
Meno jej dedka je napísané na pomníku padlých pri farskom kostole v Merašiciach, je tam aj dátum úmrtia III/1915.
„Mama vedela len to, že sa utopil v Rusku, v bažinách pri rieke San. Potvrdil to jeden preživší z dediny Merašice. Nemohol mu pomôcť, musel si zachrániť vlastný život,“ dodala pani Ľudmila.
To bola jediná informácia, ktorú jej mama do konca svojho života vedela: „Žila v Nitre na Zobore a otcovu rodinu nepoznala a nemala ani súrodencov.“
Ľudmilina babka zomrela vo veku 29 rokov, a tak ani vnučka o dedkovi veľa nevedela. Po odchode do dôchodku preto začala pátrať. Dozvedela sa, že narukoval do 14. honvédskeho pluku v Nitre a že je pochovaný na vojenskom cintoríne pri poľskom Dwerniku. Ako sme už spomenuli, tieto informácie získala až 102 rokov od dedkovej smrti.
Hľadala aj v knihe padlých
„Zamerala som sa na štúdium dostupných materiálov o bojových líniách rakúsko–uhorskej armády v marci 1915. Napísala som do Poľska, do vojenských archívov v Budapešti, Prahe a Viedni. Nikde nevedeli nič o vojakovi Martonovi Furstenzellerovi,“ opisuje začiatky svojho pátrania pani Ľudmila.
Vo vojenskom archíve v Bratislave osobne prehľadávala knihy padlých: „Bolo to smutné čítanie, ale dedkove meno som nenašla.“
Problém jej pomohli rozlúsknuť až dobrovoľníci z webstránky veľká vojna. „V živote by ma nenapadlo, že dedko sa prihlási pri odvode hovorovo. Volali ich Fisincelleroví a tak je aj v knihe úmrtí zapísaný pod týmto menom. Dlhoročná, vyše storočná záhada je vyriešená.“
Pani Ľudmila je vďačná za pomoc: „Pri pátraní ma prekvapila ústretovosť administrátorov www.velkavojna.sk. Páči sa mi ich heslo: Pokiaľ dýcham, dúfam.“
Príde s červeným makom
Jedenásteho novembra, keď je Deň vojnových veteránov, známy aj ako Deň červených makov, sa Ľudmila Oravcová chystá na vojenský cintorín do Nitry, aby zapálila symbolicky sviečku za dedka.
„Viac rokov som bola v období spomienkovej slávnosti Remembrance Day v Kanade, kde býva dcéra. Na každý pomník padlého vojaka počas pietnej spomienky tam upevnili kvet červeného maku, symbol neľútostných bojov na Flanderských poliach. Tento symbol má 11. 11. každý dospelý Kanaďan upevnený na kabáte. Beriem si ho aj ja na vojenský cintorín do Nitry,“ dodala pani Ľudmila.
V lete plánuje vycestovať aj do Poľska, na vojenský cintorín pri obci Dwernik. Predpokladá, že dedko tam nemá samostatný pomník.
„Ruské jednotky v tých dňoch prelomili línie a predsunuté časti pluku rakúsko-uhorskej armády boli stiahnuté zo severného brehu rieky San na vyvýšeniny, na kótu 1004 Dwernik. V ďalšom období bol pluk kvôli poklesu stavu pretransformovaný na prápor. Takto opisuje vojenské aktivity pluku generál Deisler Németh Károly,“ priblížila nám históriu vnučka vojaka, ktorý padol v prvej svetovej vojne.
