NITRA. Členky Klubu priadky pri regionálnom centre remesiel ÚĽUV v Bratislave dali dohromady súbor paličkovaných čipiek. V rámci Slovenska etnológovia rozoznávajú 18 rôznych oblastí, kde sa čipka vyrábala, výstava Slovenské čipkovanie z nich predstavuje päť. Sú tu napríklad čipky zo Šoporne, Chorvátskeho Grobu, Vajnor, z miest Hontu i Šariša. V Ponitrianskom múzeu môžete výstavu vidieť počas novembra.
Jemnejšie boli z bavlny, hrubšie z konope a ľanu
Vystavené exponáty dokumentujú základ spôsobu výroby paličkovanej čipky. „Sú tu čipky od tých najjemnejších belgického typu, napríklad tylové, ktoré vo svojom oblečení využívali najmä bohatšie vrstvy, až po hrubšie čipky, ktoré sa vyskytovali skôr v ľudovom prostredí, napríklad časť hontianskej čipky. Tejto je podobná nitrianska čipka, ktorá sa nazývala aj jelšovská. Typická je tým, že je v nej niekoľko hrubších nití a okolo nich sa potom navíjajú tie jemnejšie,“ hovorí Anton Števko, riaditeľ Ponitrianskeho múzea.
Z čipky sú aj gotické okná z Dómu sv. Martina. (zdroj: (ČE))Charakter a výzor čipky vždy korešpondoval s oblasťou a spoločenskou vrstvou ľudí, v ktorej sa vyskytovala. V bohatých baníckych oblastiach sa podľa Števka objavovala najmä jemnejšia čipka z bavlneného vlákna, hlavne v oblečení mešťanov a predtým šľachty. Ženy baníkov si väčšinou privyrábali výrobou a predajom čipiek.
Hustejšie, pevnejšie čipky vzhľadom na ľudový odev, na ktorom boli aplikované, boli čipky v roľníckom prostredí. Museli viacej vydržať, ale zas nemali takú kvalitu ako tie „panskejšie“.
„Je zaujímavé, že pri výrobe jelšovskej čipky využívali v 19. storočí aj vlákna zo žihľavy, bola potom takej žltkavej farby. Ľudia popri konopnej či ľanovej niti používali aj takéto lacné materiály, ktoré boli k dispozícii. Navyše tu bola výhoda, že potom čipku nemuseli farbiť. Inak na to používali rôzne prírodné farbivá, alebo neskôr kupovali už zafarbené nite,“ vysvetľuje Števko.
„Naopak, oblečenie vyšších vrstiev väčšinou zdobila nefarbená biela čipka. Tá v ľudovom kroji obyčajne bývala na golieri alebo rukávoch.“
Vzory vymýšľal aj Raffael Santi
Prvé zmienky o čipke na našom území máme podľa Antona Števka zo 16. storočia, hoci tu bola živá už dlhšiu dobu. V tom čase sa objavuje napríklad v spisoch o dedičských konaniach, v svadobných súpisoch a podobne. Slovenská čipka sa nevyvíjala nezávisle od ostatných území, v jej vývoji sa dajú pozorovať vplyvy snáď z každého kúta Európy.
Západoeurópske trendy priniesli so sebou už od 13. – 14. storočia najmä baníci, neskôr sa prejavili ruské, ukrajinské vplyvy a podobne. V čipke zo Šoporne či Chorvátskeho Grobu sa prejavujú dalmácke vplyvy, najmä z čias po tureckých vojnách v 15. a 16. storočí. Kultúra výmena podľa Števka fungovala aj naopak, naši obchodníci chodili čipky predávať do Ruska, na Balkán a ďalších krajín.
„Hlavne v období renesancie sa vymýšľaním motívov čipkárskych výtvorov zaoberali aj známi umelci, napríklad taliansky maliar a architekt Raffael Santi. Navrhol mnohé čipky, ktoré potom podľa predkreslenia robili v Taliansku a ďalších krajinách Európy. Tieto prvky sa dostali aj k nám,“ pokračuje Anton Števko. „Mnohé čipkárky však nerobili podľa predkreslených vzorov, ale spamäti, podľa vlastnej fantázie. Takých je aj väščina čipiek na našej výstave.“
Čipku sa snažila zachovať aj cisárovná
Koncom 19. storočia, keď sa začali čipky vyrábať strojmi, sa objavili snahy čipkárske umenie opäť pozdvihnúť a zachovať. Zaslúžila sa o to aj cisárovná Mária Terézia. Vznikali rôzne spolky, kde sa ženy, najmä roľnícke, učili technológie výroby čipky. Známy je z konca 19. storočia napríklad Slovenský spolok Izabela, alebo Živena. Keď aj v roľníckom prostredí začali hrať väčšiu úlohu peniaze, bola výroba čipky a jej predaj jedným zo zdrojov obživy.
Po 2. svetovej vojne sa aj vďaka ÚĽUV-u a iným spolkom opäť rozbehla výroba paličkovanej čipky. No nielen v spolkoch či záujmových krúžkoch, lebo výrobe čipky sa ako svojej záľube dodnes venujú stovky žien, ktoré nikde nie sú registrované.
Čipka je nielen umeleckým výtvorom patriacim najmä k ľudovému odevu, ale čoraz viac po nej siahajú aj svetoví módni návrhári. Nitrianska výstava dokazuje, že čipka našla svoje uplatnenie nielen ako ozdoba šiat, dečiek či prestieraní, ale dajú sa z nej vytvoriť aj paličkované obrázky či tapisérie na stenu.
