Vybrali sme z archívu (rok 2001): Rakúsko - zem zasnúbená už nielen pre vyslúžilcov

Rakúsky colník len precedil cez zuby: „Wohin?". Odpoveď z auta smerujúceho spod Zobora hovorila o futbalovom zápase v Parndorfe. Cudzinec pochopil. Už tmavé cesty cez pár dediniek za hranicou doviedli našu osádku k cieľu piatkovej večernej cesty. V trojtisícovom Parndorfe nastupuje o 19.30 h k svojmu prvému domácemu zápasu Martin Ševčík, súperom v 17. kole landesligy je Trausdorf, ktorého dres obliekajú Marek Mikuš a Milan Lednický. Dosť dôvodov merať sem cestu.

Poviete si, čo už môže byť zaujímavé na tom, ako si slovenskí futbaloví vyslúžilci zarábajú pekné šilingy. Ja vravím - moment! Zmeňme uhol pohľadu. Nezáviďme tej najmenej dvadsiatke Nitranov, čo si prilepšuje u južných susedov. Len si spomeňte na niekoho z vašej rodiny, kto chodí za stavebnými prácami do Nemecka, robiť au-pair do Talianska, či umývať riady do Viedne. Tým predsa dožičíte! Nečudujme sa preto týmto legionárom, skrátka využili príležitosť a sú tam, kde môžu svoje rodiny lepšie zabezpečiť.

Iste, pri súčasnej futbalovej legislatíve, kedy hráč bez zmluvy odchádza von zadarmo, materské kluby z toho radosť nemajú. Mnohí slovenskí funkcionári majú z exodusu hlavu v smútku, no pritom zabúdajú, že sami hrali v Rakúsku, kým sa dalo... Skrátka, šiling je šiling.

Môj výlet 25 kilometrov za Jarovce mal za cieľ priblížiť aj atmosféru a nájsť rozdiely, nielen finančné, ktoré delia rakúsky a slovenský futbal. V Parndorfe nás, Nitranov, privítal dostatočne osvetlený útulný štadiónik, s výbornou trávičkou. Ihriskový komplex pôsobí novým dojmom, no miestny kustód ma vyviedol z omylu - budova má 10 či 15 rokov. Na duel druhého tímu najvyššej súťaže Burgenlandska s predposledným mužstvo sa prišlo pozrieť okolo 400 divákov. Štyri minúty po pol ôsmej zaznel prvý hvizd „širiho". Martina Ševčíka, donedávna hráča FC Nitra, identifikujeme v domácom drese s číslom štyri na poste ľavého predstopéra. Domáci tomu vravia „mandeker". V zápase mal často za úlohu „dekovať" ďalšieho ex-Nitrana Milana Lednického. Jeho kolegu Mareka Mikuša s typickými „futbalovými" nohami nemožno prehliadnuť na poste zametača v zelených dresoch. Rozdiel na ihrisko zakrátko začal korešpondovať s finančným zázemím oboch tímov, viditeľným z uniforiem - kým na domácich dresoch a trenírkach som narátal jedenásť sponzorov, u hostí tuším len dvoch... Priaznivci Parndorfu sa dočkali poltucta a okrem ich inteligentného správania počas zápasu ma zaujalo ešte niečo - snáď hodinu po skončení duelu ešte najmenej stovky zotrvala v príjemnej debate v bufetoch pod tribúnou.

Záverečná ďakovačka štyristovke divákov na peknej tribúne. (zdroj: Martin Kilian)

Slováci a dokonca aj Nitrania majú v Parndorde tradíciu. Na archívnych fotografiách na stenách reštaurácie nachádzam Augustína Antalíka a tiež Jaroslava Kostolániho. „Košo? To bol náš najlepší hráč," dušuje sa domorodý štyridsiatnik. Tradíciu prevzal Martin Ševčík, pravda, v oveľa nižšom veku, ako je zvykom. „Náš tréner ho dvakrát videl, a tak sme sa pokúsili Martina získať," vraví prezident SC/ESV Gerhard Milletich. „Je to mladý, no už skúsený hráč a mužstvu určite pomôže. Zatiaľ spĺňa všetky naše očakávania."

„Po skončení zmluvy v Nitre som už v lete poriadne prestupové obdobie nestihol. Teraz v zime prišla jediná ponuka z Parndorfu. Váhal som, no napokon som si povedal - lepší vrabec v hrsti ako niečo iné na streche. Je tu dobré mužstvo, s viacerými hráčmi so skúsenosťami aj z prvej ligy. Na lídra máme stratu osem bodov, no o týždeň hráme práve u nich. Rád by som s Parndorfom postúpil do III. ligy. Keby to nevyšlo, určite sa budem snažiť ukázať sa pred pozorovateľmi z klubov z vyšších súťaží, a ktovie, možno v lete príde taká ponuka," uvažuje 24-ročný Martin Ševčík, ktorý odišiel do nižšej zahraničnej súťaže dosť skoro. „Áno, mohol som zostať na Slovensku, ale hrať za desaťtisíc a donekonečna počúvať, že si zarobím neskôr, to ma už nebavilo. Samozrejme, nemožno hľadieť len na peniaze a ja si myslím, že v Parndorfe výkonnostne neustrniem a môžem myslieť aj na vyššiu súťaž," dodal hráč, ktorý pri piatkovom víťazstve prihrával na posledný šiesty gól svojho celku.

Marek Mikuš si mohol aj hlasivky vykričať, no u takéhoto silného súpera by to nepomohlo. „V našom mužstve sme profesionáli len ja s Milanom. Ostatní chodia do práce a trénujú len večer. Dnes sme tu nemali šancu," priznáva. V Rakúsku pôsobil najskôr v Andau, teraz druhý rok spolu s Lednickým s Trausdorfe. „Aký je rozdiel medzi tunajším a slovenským futbal? Niet veľmi čo porovnávať. Tu nie sú na hráčov nejaké enormné tlaky, i keď samozrejme ako legionári musíme byť o triedu lepší. Keď sa prehrá, život ide ďalej. Diváci sa prichádzajú na štadióny zabaviť sa, ukľudniť, čo je vo veľkom kontraste s našimi tribúnami. Rozhodcovia pískajú, ako vedia, respektíve nevedia, ale úmyselne vás nepoškodia. Nás, Nitranov, vyjdú tunajšie povinnosti na dva tréningy a jeden zápas za týždeň. Ja nemám popri tomto nič iné rozbehnuté, takže prežívam viac-menej pohodové obdobie, v ktorom sa môžem venovať aj rodine. A dokedy tu chcem hrať? Samozrejme, kým sa bude dať a kým bude o mňa záujem," odpovedá 32-ročný futbalista. „V našom mužstve všetko stojí a padá na nás dvoch. Ja najčastejšie kopnem loptu rovno Milanovi, ktorý viaže aj troch súperových hráčov. Keď ten nič nevymyslí, veľa toho nezmôžeme." Mikuš prekonal vážnejšie problémy s kolenom, ktoré ho stále pobolieva, no, ako vraví, zatiaľ sa to na tejto úrovni stále dá zvládnuť.

Milan Lednický si z prehry veľkú hlavu nerobil. „Toto nie je súper pre nás. My musíme bodovať s mužstvami, ktoré bojujú o záchranu ako my." Rakúsko si však celkovo pochvaľuje. „Úroveň súťaží je dobrá, držia ju najmä legionári. Dovolím si tvrdiť, že napríklad viacerí z Nitranov pôsobiacich za hranicami by si u nás stále zahrali minimálne druhú ligu." Zároveň však rozmýšľa, že v lete možno kopačky zavesí na klinec. „Rozhodnem sa podľa zdravotného stavu. Tiež však už začínam rozbiehať manažérsku robotu, takže možno presedlám naplno na ňu." Dokedy bude podľa Milana Rakúsko zaujímavé pre Slovákov? „Obávam sa, že bude stále zaujímavejšie a zaujímavejšie. Ako sledujem trend v našom futbalu, problémy s financiami sa iba navršujú. Čoskoro už nikto nezastaví aj mladých hráčov, aby neodchádzali von. Všetko je to o peniazoch."

Alles klar?

(Článok vyšiel v Nitrianskych novinách 12. 3. 2001.)