NITRA. Autorka poézie a známa japonistka Eva Luka bola hosťom cyklu besied besied 4-3-2-1... v Nitrianskej galérii. Jej pútavé rozprávanie sa netýkalo len literárnej tvorby, ale aj života v Japonsku, v ktorom strávila osem rokov. Okrem toho žila tiež v Austrálii, na Malte, kde mala svoju galériu, či v Španielsku, kde učila angličtinu a japončinu.
Brnkačka to teda nebola
Podľa slov moderátora Dada Nagya patrí Eva Luka, vlastným menom Eva Lukáčová, k najzaujímavejším slovenským poetkám. Vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo - angličtina v kombinácii s japončinou a japonskou literatúrou. Doktorát získala na prestížnej univerzite v japonskej Osake.
Venovala sa písaniu básní, prekladom a tlmočeniu. Vyšli jej tri zbierky básní – Divosestra, Diabloň a Havranjel. Jej poéziu preložili do mnohých svetových jazykov, získala za ňu niekoľko literárnych cien.
Eva Luka momentálne pracuje v Trnave, kde na Trnavskej univerzite učí anglický jazyk a literatúru. Má aj študentov japončiny, z ktorých sú niektorí tak dobrí, že vyhrávajú japonologické súťaže.
Prečo sa dnes ľudia učia japončinu? „Mladí najmä preto, že fičia na komiksoch. My starší sme sa tento jazyk učili najmä preto, že to bolo vtedy niečo iné, exotické, čo nikto nevedel. Mysleli sme si, že to bude brnkačka, hovorili sme, že keď niekto vie dobre po anglicky, tak určite bude mať japončinu o chvíľu vo vrecku. A to teda vôbec nebola pravda,“ spomína na roky štúdií Eva Luka.
Na štúdium angličtiny a japončiny ju pôvodne pre nedostatok miesta nezobrali. Nevyšli jej ani tri predchádzajúce pokusy študovať angličtinu v kombinácii s inými jazykmi. Tak si teda povedala, že sa radšej vydá a bude mať dieťa. No týždeň po svadbe jej prišlo oznámenie, že ju berú na ministerské odvolanie. Vďaka pomoci jej mamy a manžela zvládla starostlivosť o syna aj náročnú školu. Po nej dostala štipendium do Japonska, kde pokračovala v štúdiách.
Japonská literatúra je statická
Štúdium japončiny bolo podľa Evy Luky veľmi ťažké, hocijaký iný jazyk ste už vedeli, nič vám to nepomohlo. „Začala som sa učiť ako malé dieťa niečo nové, čomu som vôbec nerozumela a čo sa ani normálnym spôsobom nedalo pochopiť. Nespávali sme, trhali sme papiere s úlohami, vyhadzovali sme slovníky von oknom. Mnohí sme vydržali, ale viacerí to vzdali,“ hovorí Eva Luka.
„Aj samotným Japoncom robí ich jazyk problém. Osemnásťročný Japonec ešte nevie poriadne čítať noviny. Zabúdanie znakov je jednou z normálnych vecí, do smrti ich hľadajú v slovníkoch.“
Okrem japončiny Eva Luka študovala aj japonskú literatúru. Odhliadnuc od zložitosti čítania znakov je špecifická v tom, že je veľmi statická. Romány napríklad nemajú takú dejovú dynamiku, ako v Európe či v Amerike.
„Treba to vnímať ako typickú japonskú črtu a nemať pocit, že sa teraz budem trápiť niekoľko strán, kým sa v knihe pohne lístok na strome. Dovtedy treba vykresliť všetky jeho farby, ako je kôra zvrásnená a podobne. Keď si ale človek toto uvedomí a pochopí to, potom si už japonské knihy vychutnáva.“
Po poézii príde Pani Kurčaťová
Poéziu začala Eva Luka písať už ako dieťa. Vraj sa za to hanbila, smiali sa jej za to aj spolužiaci a dokonca – čo je nepochopiteľné – občas ju vysmiali aj učitelia v škole, samozrejme, okrem slovenčinárov. Že kto už dnes píše poéziu?!
„Keď som raz nevedela odpovedať na hodine chémie, učiteľ mi povedal: určite ti básničky padli na hlavu, preto si taká hlúpa. Mne to ale nevadilo,“ vraví Eva Luka. „Raz som sa na hodine slovenčiny nudila, písala som báseň a učiteľka ma prichytila. Potom zas a zas... Básničky mi vždy zobrala a potajomky ich poslala na detskú literárnu súťaž. Mala som vtedy asi 12 rokov.“
Vyhrala čestné uznanie a tak si spolu s učiteľkou slovenčiny išla po diplom. Konala sa beseda s tými, čo vyhrali, o držiteľoch čestných uznaní sa skoro nehovorilo. Preto ju prekvapilo, keď jeden z porotcov chcel vidieť práve ju.
„Spýtal sa ma, akú poéziu čítam. Ja že žiadnu. A keď nečítaš poéziu, tak čo? Odpovedala som, že indiánky a dievčenské romány. A to bolo všetko,“ spomína poetka.
„Keď sa potom moja učiteľka chcela od poroty dozvedieť, na čo sa to všetko pýtali, povedali jej, že moja poézia bola vysoko nad prvé miesto. Len sa im nechcelo veriť, že ju napísal niekto neznámy z nejakej trnavskej školičky. O rok som už súťaž vyhrala, a potom zase. Písanie poézie ma začalo baviť, ale nenamýšľala som si o sebe, aká som úžasná poetka.“
Neskôr publikovala v rôznych literárnych časopisoch, ale s náročným štúdiom japončiny prišla prestávka. Po skončení školy sa k nej poézia opäť „vrátila“ a ona si to začala, prestala mať pocit, že je to niečo, za čo sa treba hanbiť. Písala ďalej, a keď už mala asi 50 básní, dostala ponuku vydať svoju prvú básnickú knihu. Mala 33 rokov, keď jej v roku 1999 vyšiel debut Divosestra. Vždy s prestávkou sedem rokov, čo nebol zámer, potom vydala ďalšie zbierky Diabloň a Havranjel.
„Blíži sa rok 2018 a zhodou okolností mi vyjde ďalšia kniha. Tentoraz nie poetická, ale konečne kniha pre inteligentné deti od 11 do 111 rokov Pani Kurčaťová. Mám ju napísanú už asi desať rokov, prvý diel sa volá Ten, kto sa narodí zle. Sama si ju aj ilustrujem,“ dodala Eva Luka.
