NITRA. Spisovateľ, dramatik, režisér i herec Laco Kerata prišiel do Nitry príjemne naladený. Ako hosť cyklu besied 4-3-2-1... v Nitrianskej galérii svoje zaujímavé rozprávanie prešpikoval vtipnými výstupmi a čítaním zo svojich textov.
Nitrania sa s jeho tvorbou mohli stretnúť napríklad aj na javisku Divadla Andreja Bagara, kde mala nedávno premiéru jeho hra Dobro.
Divadlo Stoka bolo pre neho zážitkom
Moderátor Dado Nagy Laca Keratu predstavil ako človeka mnohých profesií. Jemu sa spája predovšetkým s Divadlom Stoka, ktoré Kerata založil spolu s Blahom Uhlárom a Milošom Karáskom a ktorého predstavenia Nagy navštevoval ešte ako študent vysokej školy. Divadlo Stoka bolo pre neho dôležitým zážitkom, bolo to niečo absolútne iné, ako čokoľvek, čo videl dovtedy a aj potom.
Jeho prvé stretnuie s Lacom ako s hercom bolo kuriózne. „Keď som vošiel do sály, už boli všetky miesta obsadené, tak som si sadol na niečo ako kulisu. Tá bola zrejme súčasťou deja, lebo o chvíľu ku mne dobehol Laco – mimochodom, celý holý – a vyháňal ma z miesta preč,“ zaspomínal si Nagy.
Laco Kerata je podľa neho v prvom rade vyštudovaný divadelný režisér, okrem toho je aj spisovateľ - dramatik a herec - divadelný, rozhlasový, filmový i dabingový. Režíruje tiež v Slovenskom rozhlase, kde je vlastne jeho kolegom, a píše knižky.
Keratovou najnovšou je kniha Ešte som tu a zostanem, okrem nej vydal poviedky, hry či zbierky básní Malé domov, Prišiel som, videl som..., Večera nad mestom či Zlý herec. Básne píše nielen po slovensky, ale aj v angličtine.
Zážitky s otcom
„Knihu Ešte som tu a zostanem som napísal inšpirovaný mojím otcom. Spolužitím s ním, keď už bol veľmi starý a ovdovel. Vždy to bol veľmi inteligentný a vzdelaný človek, mal rôzne umelecké záujmy,“ hovorí Laco Kerata.
„Keď sa už u neho začala prejavovať starecká demencia, bolo veľmi zaujímavé sledovať, ako zvláštne si spájal veci. Pamätal si, čo bolo pred 30 rokmi, a čo robil ráno, si nespomenul. Vždy bol slušný, taký až prudérny, a naraz začal spomínať, že tam mal frajerku, tá ho chcela, pred tou utekal a podobne. Samozrejme, ja neviem, čo všetko z toho si vymyslel. Keď som s ním trávil víkend, jeho mozgové vlnenie na mňa tak pôsobilo, že aj ja som zrazu zabúdal. Nevedel som, kde mám kľúče, peňaženku, kde som...“
V knihe Laco Kerata presne neopisuje, čo s otcom zažil, nie je to biografia. Skôr zaznamenal svoje zvláštne pocity aj zamyslenia nad vlastnou konečnosťou.
„Snažím sa písať tak, aby sa to netvárilo prvoplánovo až tak vážne. Aj v divadle rád píšem a hrám humoré polohy. Keď divák príde do divadla, podľa mňa má právo sa baviť, rehotať sa, padať na zem od smiechu. Ale za tým všetkým musí ešte niečo byť, žáner tragi groteska mi vyhovuje najviac,“ konštatuje Kerata.
„Aj moja hra Dobro, ktorá sa hrá v Divadle Andreja Bagara, hovorí o veľmi vážnych veciach, ale mám pocit, že diváci sa od začiatku do konca smejú. Táto moja nová kniha je taká láskavejšia, je písaná s nadsázkou. Nie je nič hrozné, že otec je v príbehu od rána do večera v jednom obchode. Myslí si, že je vo veľkom supermarkete a všeličo tam zažíva. Oni by už aj zavreli, ale jemu sa nechce domov.“
Chcel byť letec aj archeológ
Laco Kerata chcel byť ako malý letcom a potom archeológom. Dosť rýchlo ho to prešlo a začal snívať o herectve. Na to, že chce aj písať, prišiel až po tridsiatke v Divadle Stoka, kde robili autorské predstavenia. Doma si písal dialógy, doniesol ich potom na skúšky a ujali sa. Taká tá vážnejšia tvorba ho začala baviť, hoci už predtým písal básne, ale vydávať hry či zbierky poviedok vlastne nikdy neplánoval.
„Vždy som chcel byť veľkým hercom a režisérom. Keď som sa pýtal svojich študentov na VŠMU, prečo išli na túto školu, aký majú cieľ, odpovedali mi – „aby som mal nejakú vysokú školu“ alebo „aby som mal diplom“. Takýto nedostatok ambícií ma veľmi prekvapil. Ja som išiel na vysokú školu s tým, že chcem byť najlepší režisér na svete, chcem robiť fasácke predstavenia, že sa z nich všetci „poodniajú“. Podobne zmýšľali aj kolegovia okolo mňa,“ dodal Kerata.
