NITRA. Návštevníkom Nitrianskej galérie oživilo štvrtkový večer príjemné rozprávanie. V kresle hosťa cyklu besied 4-3-2-1... zasadla spisovateľka, publicistka ... Denisa Fulmeková, autorka fejtónov, zbierok poviedok, poézie a románov Dve čiarky nádeje, Jedy, Topánky z papiera, Čakáreň, Materská či Štrikovaní frajeri.
Denisa Fulmeková počas besedy v galérii. (zdroj: (ČE))Vlani vydala knihu Konvália - Zakázaná láska Rudolfa Dilonga, ktorá sa dostala medzi desiatku finalistov literárnej ceny Anasoft litera 2017. Ide o príbeh zakázanej lásky jej starej mamy - mladého židovského dievčaťa Valérie Reiszovej a františkánskeho mnícha, básnika katolíckej moderny Rudolfa Dilonga.
Preskočila iskra
S Rudolfom Dilongom sa Valéria Reiszová sa zoznámila v roku 1936 na literárnej besede v hostinci Bersón v Malackách. Mladý muž s uhrančivým pohľadom na besede prednášal svoje verše, ona, mladá, krásna, nádejná poetka, sedela v publiku. Ich pohľady sa stretli, vymenili si pár slov, preskočila iskra. Začal sa neobyčajný príbeh ich lásky, z ktorej sa v roku 1942 narodila ich dcéra Dagmar, mama Denisy Fulmekovej.
Príbeh zakázanej lásky veľmi dlho existoval ako rodinné „polotajomstvo“, neskôr, po smrti svojej babky, ho jej vnučka Denisa literárne spracovala a vydala v knihe Konvália.
Valéria Reiszová nielen poéziu milovala, sama ju aj písala. Keďže pre svoj židovský pôvod nemohla publikovať pod vlastným menom, pod pseudonymom Ria Valé jej vo februári 1940 vyšla prvá básnická zbierka Muškát, o rok v septembri ďalšia s názvom Môj sen o láske.
„Vznikla okolo toho malá literárna senzácia, pretože na titulnej strane zbierky Muškát bola fotografia mladej zahalenej ženy, v ktorej mnohí spoznali zamaskovaného Dilonga. Denisa Fulmeková začala skúmať dobovú tlač a hľadať, čo o oboch zbierkach v tom čase písali vtedajší literárni kritici. Napísala zaujímavú štúdiu, ktorú nedávno vydala v reedícii s oboma zbierkami Muškát a Môj sen o láske,“ predstavil aktivity autorky moderátor Dado Nagy.
Odmietli ju
Poézia, ktorú neskôr po skončení 2. svetovej vojny písala jej stará mama Valéria, bola podľa Denisy Fulmekovej totožná s vtedajším rázom oslavných básní. Boli to verše predchnuté najmä radosťou z oslobodenia.
„V tom sa názorovo celkom odlišovala od pocitov, ktoré mal Rudolf Dilong. Ona vítala Sovietov, mala pocit, že sa začína nová, svetlá éra, čo jej v tom čase ani nemožno zazlievať vzhľadom k tomu, čomu čelila počas vojny,“ vysvetľuje Denisa Fulmeková.
„Svoju zbierku nazvala Zvíťazil ľud navždy, údajne sa s rukopisom zúčastnila súťaže k 10. výročiu SNP a ponúkla ju aj vydavateľstvu. Tam ju však odmietli s vysvetlením, že sa ako milenka Rudolfa Dilonga zdiskreditovala a nech neráta s tým, že by mohla ešte publikovať. Za Slovenského štátu nemohla publikovať kvôli svojmu pôvodu a za socializmu bola persona non grata pre to, s kým sa počas Slovenského štátu zaplietla.“
Príbeh Valérie Reiszovej podľa jej vnučky do značnej miery odráža dejiny našej krajiny - ako možno napokon príbeh mnohých iných rodín. Netvrdí, že osud jej babičky je až natoľko jedinečný, skôr tým, že ho zverejnila, vidno tú výnimočnosť.
Oceňuje empatiu ľudí
V poslednom čase Denisa Fulmeková absolvovala desiatky besied s čitateľmi. Ako hovorí, stále ju baví sa s nimi stretávať. Každé stretnutie je iné, na každom sa vytvorí iná atmosféra, každé jej prinesie iné podnety.
„Ešte stále sa nájde niekto, kto si osobne pamätá Rudolfa Dilonga. Nedávno som mala v Malackách prezentáciu reedície zbierok Rie Valé a prišiel tam 93-ročný pán, ktorého manželku ako katechéta učil Rudolf Dilong,“ hovorí Fulmeková.
„Pre mňa je veľmi zaujímavé vnímať, že príbeh mojej starej mamy a Rudolfa Dilonga v ľuďoch stále rezonuje a aj napriek tomu, že s ním nemali osobný dotyk, obdivujem, koľko je v ľuďoch empatie. Ako vedia pochopiť hlavných protagonistov môjho dnes už knižného príbehu, ktorí boli reálnymi ľuďmi. Ako cezeň vedia v sebe zbúrať určité predsudky.“
Konferencia o Dilongovi
Od profesora Tibora Žilku dostala Denisa Fulmeková zborník z nitrianskej konferencie o Rudolfovi Dilongovi, ktorý vyšiel na UKF. Sama sa zúčastnila konferencie s príspevkom o korešpondencii medzi Dilongom a Valériu Reiszovou, resp. jej dcérou Dagmar, svojou mamou.
„Príspevok o korešpondencii som začala listom z apríla 1960 – dostala ho moja mama ako 18-ročné dievča, ktorému sa po dlhých 15 rokoch prihovoril jej otec. V tom čase začínala študovať na VŠMU a so svojím otcom nemala dovtedy nijaký kontakt. Pohltila ho realita emigrácie v Argentíne,“ spomína Denisa Fulmeková.
„Trochu si ho z detstva pamätala, z rôznych momentov a situácií, napríklad keď odchádzal – nepriznal sa, že do emigrácie, ale vraj do Prahy za Jaroslavom Seifertom. Moja mama Dagmar si presne pamätala, čo mal vtedy oblečené, spomínala si aj na plač svojej mamy, mojej starej mamy Valérie.“
Nie je škandalózny ani bulvárny
Príbeh lásky Valérie Reiszovej a Rudolfa Dilonga je podľa Fulmekovej veľmi krehký. Tej krehkosti si bola vedomá už vtedy, keď sa rozhodovala, že mu dá knižnú podobu. Spočiatku uvažovala, že ich príbeh zbeletrizuje, ale uvedomila, že akonáhle do neho vstúpi so svojou fabuláciou a fikciou, tak ho trošku oberie o jeho autentickosť. Preto sa rozhodla zaznamenať ho dokumentárnym štýlom a pokiaľ to len pôjde, neporuší pravidlo, že všetky priame reči, ktoré v knihe Konvália sú, sú odpočuté, niekde zapísané alebo aspoň tradované.
„Rozhodla som tú krehkosť rešpektovať tým, že do nej nebudem zasahovať svojou fantáziou, čo bolo spočiatku ťažké. Vtedy mi ale zišlo na um, že predsa vstúpim do toho príbehu tým, že sa priznám k svojmu vnučkovstvu,“ hovorí Fulmeková.
„To mi dalo možnosť byť aj neobjektívna, vniesť do príbehu svoju osobnú interpretáciu a priznať vzťahy k hlavným hrdinom. Preto je Konvália rodinným príbehom.“
Hoci sa ho snažila napísať citlivo a nebulvarizovať, vydaním knižky prišla o to súkromné, o vnútorný rodinný príbeh, o ktorom sa ale v literárnych kuloároch opatrne šepkalo.
„Ja som si zrazu dovolila citovať z listov a to, čo bolo medzi nimi dvoma veľmi osobné, som zverejnila. Ale nie kvôli tomu, že by som chcela byť škandalózna, ale preto, že som chcela otvoriť tému tolerancie a priam neuveriteľného priesečníku dvoch absolútne rozdielnych životov, ktoré sa stretli na osudovej besede v Malackách. Napriek všetkým rozdielom, ktoré my ľudia máme, či už vyznaním alebo rodinným zázemím, môže nad všetkým stáť láska a môže aj zachraňovať životy,“ dodala Denisa Fulmeková.
