MOJMÍROVCE. Dom manželov Márie a Roberta Žilíkovcov je doslova nasiaknutý históriou a tradíciami. Ste v ňom len chvíľku, ale máte silný pocit, akoby ste sa vrátili v čase alebo obdivovali muzeálne exponáty. Desiatky hudobných nástrojov z bohatej zbierky dopĺňajú repliky starých hudobných nástrojov z čias už od 14. storočia. Vyrobil ich Robert Žilík, mnohé z nich sa zachovali len na freskách v kostoloch či v knižných ilumináciách.
Z iných kultúr sú tu nástroje ako bubny, didžeridu, jouhikko či kalimby. Steny i zariadenie domu zdobia Robertove drevené plastiky, sochy, obrazy či hračky, nechýba vlastnoručne vyrobený drevený nábytok s kožušinami. Príjemný domácky kolorit dotvárajú tri mačky, ktoré sa občas „prišmajchlujú“ k návštevníkom.
Malý ľudový skanzen
Základom príbytku Žilíkovcov v Mojmírovciach sa stal domček z prvej polovice minulého storočia. Bývala v ňom teta otca Roberta Žilíka Margita Záhradníčková, ktorá bola osobnou komornou grófky Esterházyovej v kaštieli vo Veľkom Záluží. Výsledkom takmer 20-ročnej citlivej prestavby tradičného domu sú okrem iného priestory, ktoré tu pribudli – umelcov priestranný ateliér, presklená zimná záhrada s vlastnoručne vyrobenou pecou na chlieb a „domáca galéria“ s množstvom umeleckých artefaktov.
Robert Žilík je známym regionalistom - znalcom regionálnej kultúry, pedagógom, spisovateľom, sochárom, muzikantom, výrobcom autorských hračiek, hudobných nástrojov a majstrom cechu gajdošského. Manželka Mária je tiež hudobníčkou a hudobnou pedagogičkou. Obaja sú zakladateľmi a členmi hudobného zoskupenia Musicantica Slovaca (rok 2005), ktoré hrá hudbu 12. – 18. storočia, a tiež zakladateľmi o.z. DROPiK, Domu regionálnej ochrany prírody i kultúry. Ich príbytok je ľudovým skanzenom v malom a zároveň galériou tradičného umenia a kultúry. Navštívili ho hostia z Kaštieľa Mojmírovce, deti, milovníci tradícií ale napríklad aj študenti z Katedry kulturológie UKF v Nitre počas ich dvojtýždňovej odbornej praxe.
Koleso času sa spomalí...
S Robertom Žilíkom sme sa stretli najmä preto, aby sme sa porozprávali o vianočných tradíciách v Urmíne (ako sa kedysi volali Mojmírovce) a v okolí. Predvianočné obdobie bolo časom radosti a veselosti. „Advent – čas čakania kresťanov na narodenie Ježiša Krista – to je každoročné mystérium znovuzrodenia, nádeje, rodinnej súdržnosti, duchovnej rosy a lásky. Prichádza štyri týždne pred vianočným trojdenným cyklom a čas radosti, veselosti pokračuje až do epifánie – príchodu Troch kráľov - mudrcov od Východu,“ hovorí Robert Žilík.
„Je to čas, keď viac ako inokedy vonia ihličie, salónky, mandarínky, bliká množstvo svetielok, koštujú sa špeciálne jedlá, ľudia sa obdarúvajú darčekmi, spievajú sa koledy. Stretávame sa pri štedrovečernom stole, kde si pri modlitbe zaspomíname na blízkych, ktorí nám chýbajú. Koleso času sa spomalí, snáď sa aj na chvíľu zastaví. A keď kraj priľahne biely snehový kôň, zaboríme prsty do jeho mokrej hrivy, aby sme sa v mysli opäť vrátili do bezstarostného detstva.“
Regionalista nám opísal sviatočné dni v regióne Urmína a jeho okolitých obcí - Veľkej Doliny, Poľného Kesova, Štefanovičovej, čo boli bývalé Hunyadyho majere. Čas adventu tu prichádzal na Ondreja 30. novembra.
Na Mikuláša chodili chlapci po domoch preoblečení tak, aby ich nepoznali. Kázali deťom, aby sa modlili a potom im darovali jabĺčko. Nechýbali ani čerti s vrecom. A na Luciu chodili maškary s „kríllom“ a ometali.
Orechy do kúta izby
Čas radosti a veselosti vrcholil s príchodom Štedrého dňa. Gazda bol vyobliekaný už od rána - „lichvu“ kŕmil v zástere, tzv. kuchárke. Okolo stromov viazal provísla - slamené snopky. Slama sa dávala aj pod stôl v izbe spolu s reťazou.
„Pred večerou na Veľkej Doline muž priniesol baránka upleteného zo slamy. Zaklopal trikrát na dvere a z izby sa ozvalo: Čo neseš? A on odpovedal: Hojné Božské požehnání. Potom vošiel do izby so zažatou sviecou a zavinšoval: Vinšujem vám tento ňeskajší ďen Adama a Evy, abi vám dav Pán Boh zdraví, šťasťí a hojné Božské požehnáňí a po smrťi královstva večného obsáhnuťí,“ pokračuje Róbert Žilík.
„Potom muž spoza stola delil ostatným cesnak, jabĺčko, oblátky, med a orechy. Z nich hodil do každého kúta, aby sa o rok všetci stretli. Pod obrus dal z jačmeňa, žita, kukurice - skutočné Božie dary. Rozkrojené jabĺčko s jaderníkom v tvare hviezdy znamenalo šťastie. Šesťcípa hviezda je starobylý znak šťastia a prosperity, slama pod stolom v izbe symbolizovala hojnosť, železná reťaz pevnosť a zdravie, horiaci plameň sviečky životnú esenciu. Možno preto bolo zlým znamením, keď sa plameň sviece nakláňal k človeku.“
K stolu patrili aj koledy
K slávnostnej štedrovečernej večeri patrili tradičné jedlá ako sladká šošovicová polievka, alebo kyslá so sušenými slivkami, makové pupáčky a koláče – calta. Bolo dosť štedrosti aj pre žobrákov - Joža Bídu z Urmína, Pepka Žebráka z Močenku či Teofila z Bábu.
„K stolu patrili aj koledy. V okolí Mojmíroviec z tých najznámejších zneli Hopsasa rasasa, Naroďev sa Kristus Pán, Stávajťe pasťíri, Pásli ovce pasťíri, Čas radosťi veselosťi, Pasťírové stávajťe a Já som ten Klinko,“ spomína Robert Žilík.
„Deti sa tešili najviac z darčekov. Každý rok grófka Margaréta Hunyady z urmnískeho panstva pripravila pre chudobné deti pletené oblečenie - čiapky, rukavice, vesty. Môj dedko Ferko vedel vytvoriť deťom drevený záprah koní s vozíkom, pukál – zvukovú hračku a iné predmety.“
Na Veľkej Doline boli tradíciou betlehemské figúrky z dreva oblepené vatou. Súčasťou zvykov bola aj obchôdzka kanása (pastiera ošípaných) po domoch. Ten trikrát zatrúbil a pod oknom zaspieval, zavinšoval, podal žene zväzok prútov, jeden z nich vytiahol a koľko bolo pukov na prúte - toľko prasiatok v novom roku. Gazdiná kanása pošibala pod nohy a on vyskakoval. Vo Svätoplukove kanás vinšoval: Jenno kura aj to ňech sa nevychová; ale jeden chlív a sto svíň...
Betlehemské hry
Skutočným divadelným klenotom Vianoc bola betlehemská hra. Fragmenty hry podľa Roberta Žilíka nachádzame v Cabaji-Čápore, vo Veľkej Doline hru hrávali manželia Margitka a Janko Pilčíkovci.
„Hra sa začína tradične - predstavením sa pastierov po úvodnom zvolávaní anjelom: Sem, sem kresťaňe, k jasličkám Paňe, sem pospíchjťe, Krála vítajťe. A už prichádza pastier - Prišov som k vám jak ňeznámi, dlho ste na mňa čakali, z ulici sťe na mňa volali... Druhý pastier zvolá - A mňa chlapa najsilňejšého, ňehali sťe ma tu najposleňňejšého, ale sa vás nebojím... A Kubo hovorí: Dobrý večer, uš sa vlečem, já som Kubo z Víňňe, mám já veci divné – takové korénki pre švárne panenky... A vzápätí spieva - A já Kubo starí, mosím ícť do fari, ale sa bojím, že neobstojím, že ňeňesem dari. A tá kuchárka na mňa sa kuká až mňe srcco puká,“ prezrádza regionalista detaily betlehemskej hry.
„Potom si spolu zatancujú palicový tanec kanástanc a zaspievajú pieseň - Volím, volím koňe pásť, jak mám kozi, ovce pásť, já ovčárom ňebuďem, račej na zboj preč pójďem. A unavení zaspia pri piesni Hojsa chlapci, hojsa. Anjel ich zobúdza slovami Hore pasťíri! a oni: Tak sa nám začalo chutňe spaťi, chutňe spaťi, až sa nám počalo ňečo zdaťi, ňečo zdaťi, že ftáci spívali, kukučki kukali pri Betleme na salaši. A potom už idú na oferu k Ježiškovi so slovami Ó moj malí Ježiško, darujem ťi za ližičku masla, abi sa ťi lepší hubička pásla, druhý: Ó Ježišku, darujem ťi takú klbásu, čo ťa tri razi s ňú opášu. A kričia na Kuba - Starí, na oferu! A Kubo naspäť: Čo tam? Oni: Syn Boží! Kubo: Šak tam vlk beží! Kubo: Ó Ježišku, ja som chudobný, ňemám ňišt, len jenného vrabca, do sa na mňa ďíva, ňech má do roka pekného chlapca!“
Potom sú koledníci uhostení a odchádzajú so spevom Uš sme sa tu dobre mali, uš pójďeme ďalej..., uš sa odberáme, dobrú noc dávame, za tí vaše dari, ňech vám Boh zaplaťí!
Vážme si naše rodinné striebro
V spomínanom regióne bola významná gajdošská tradícia. Gajdoši a citaristi hrávali častejšie v okolitých „majíroch“: Jano Zambo z Doliny, Mišo Motúz z Čápora, Jozef Antalík z Cabaja. Z citaristov poznáme meno Péter báči z Trnovca a Karol Gábriš z Urmína.
„Zanikli majere a, bohužiaľ, stratili sa piesne aj zvyky tejto starej roľníckej a pastierskej kultúry. Z poverových rozprávaní sa zachovali príbehy o bosorkách, ktoré sa premieňali na „kočky“ a chodili v noci dojiť kravy. Takýto príbeh si pamätal Imrich Pšenko z Čikóš Pereša - dnes Poľného Kesova,“ poznamenal Robert Žilík.
Na záver pridal úvahu o čase a premenách, ktoré so sebou prináša. „Život plynie v neustálej zmene. Namiesto klopkania konských kopýt vrčia na uliciach automobily. Stali sme sa majetnejšími od našich predkov. Ale stále v nás zostáva túžba po láske, radosti, pokoji. Nádej, že sme schopní spoznávať veľké mystériá života našich predkov. A preto si vážme tradície, dedičstvo, naše rodinné striebro,“ zdôraznil Robert Žilík.
VYCHÁDZA KNIHA BOL RAZ JEDEN DOM
V týchto dňoch vydáva o. z. Dedičstvo JSP v edícii Región a čas publikáciu pod názvom Bol raz jeden dom. Autorom je Robert Žilík, člen Spolku slovenských spisovateľov. V knihe o hodnotách tradičného staviteľstva v povodí Cabajského potoka (okolie Nitry) autor zúročil svoje dlhoročné poznatky a úvahy týkajúce sa takmer zaniknutých objektov bývania, hospodárskej, technickej a prevádzkovej infraštruktúry prevažne roľníckeho obyvateľstva v spomínanej lokalite. Slovom i 180 obrázkami kniha prezentuje osem obcí - Cabaj-Čápor, Svätoplukovo, Mojmírovce, Veľkú Dolinu, Štefanovičovú, Poľný Kesov, Rastislavice a Jatov. Projekt finančne podporil Nitriansky samosprávny kraj.
