NITRA. Z pera regionálneho historika profesora Imricha Točku sa k čitateľom dostáva ďalší pozoruhodný titul. Novinka Historky spod Nitrianskeho hradu názvom evokuje jednu z jeho mnohých predchádzajúcich kníh – Historky spod Mačacieho zámku, ktorá prináša 24 poviedok o zaujímavých postavách a príhodách zo života starej Chrenovej.
Autor v novej knižke pútavým spôsobom prerozprával 39 príbehov o niektorých dôležitých udalostiach, osobnostiach a pamätihodnostiach Nitry. Historky sú zoradené chronologicky od obdobia Veľkej Moravy až po posledné dekády 20. storočia. Každý príbeh je inšpirovaný skutočnými udalosťami. V knihe sa čitatelia dozvedia napríklad to, ako Nitrania zachránili kráľa Bela IV. pred Tatármi, ako sa kráľ Matej cestou na poľovačku zastavil v Nitre, o vyčíňaní Osmanov, kuruckom plienení, prečo sa Hornozoborská cesta nazývala Krvavou či ako pomohli františkáni zachrániť uneseného furmana.
Iste ich upútajú aj príbehy o záhadnom nočnom pútnikovi, ktorého lúpežníci považovali za prízrak, o desivom nájazde kobyliek a rozbitých zvonoch, o nevďačných čerešniach, o srdiečkových čižmách a vzácnych červených husliach, o záhadnom poslovi, čudnom vojakovi a lekárovi v čiernom, o strýkových pumpkách, najslávnejšom oslovi a poslednej verklikárke a mnohé ďalšie.
Dejiny skombinoval s fantáziou
Imrich Točka dostal nápad napísať takúto knižku niekedy začiatkom minulého roku, ešte v čase prípravy knižky Historky spod Mačacieho zámku. V niečom sú si obe knihy podobné, no zároveň v mnohom odlišné.
„Podobnosť je možné nájsť v jazyku a spôsobe podania histórie prostredníctvom zaujímavých historiek o skutočných hrdinoch,“ vysvetľuje Imrich Točka. „Počas finalizácie knihy Historky spod Mačacieho zámku sa mi v pamäti vynárali mnohé príhody, ktoré som počul od rodičov či priateľov, ale netýkali sa Chrenovej, preto sa do tejto knihy nedostali. Práve vtedy sa zrodil nápad pokračovať v písaní niečoho podobného, no viažuceho sa k širšiemu koloritu nášho mesta.“
Dejový rozsah predchádzajúcej knihy je niekoľko desaťročí 20. storočia. Všetky postavy, ktoré v nej autor opisoval, osobne poznal a väčšinu z týchto príbehov aj zažil. Historky spod Nitrianskeho hradu sú zas akousi virtuálnou prechádzkou naprieč predchádzajúcim tisícročím.
„Začína sa už v 11. storočí, tesne po zániku Veľkej Moravy a dej nás privádza do pivníc zoborského kláštora medzi benediktínskych mníchov. Moje rozprávanie sa končí príbehom o šikovnom socialistickom mäsiarovi zo 70. rokov minulého storočia,“ pokračuje spisovateľ.
„Je pochopiteľné, že pri takomto časovom rozsahu som ako autor všetky tieto príbehy nemohol osobne zažiť. Väčšinou tie z najstarších čias som si vyfantazíroval s cieľom oboznámiť čitateľa so zaujímavými udalosťami a slávnymi osobnosťami Nitry. No všetky z nich majú reálne historické súvislosti a ich dej vychádza zo skutočných udalostí. Rozhodne nejde o čistú beletriu, vždy som sa snažil čitateľa najprv uviesť do spoločenských pomerov doby, v ktorej sa historka odohráva.“
Ilustrácie verne zodpovedajú realite
Ďalšou podobnosťou oboch kníh je spolupráca s nitrianskym výtvarníkom Tomášom Berešom, ktorý oba tituly doplnil ilustráciami. V novinke sú obrázky v štýle prvorepublikových dobrodružných titulov.
Tomáša Bereša niekedy v polovici roku 2015 objavil autorov syn Gabriel. Bolo to v čase, keď finalizovali práce na knihe Tormoš - Chrenová v zrkadle času. „Synova predstava bola vtedy stvárniť pri práci najslávnejšieho fotografa predvojnovej Nitry Vojtecha Rašofského. S výsledkom sme boli tak spokojní, že sme sa rozhodli v spolupráci pokračovať,“ vraví Imrich Točka.
„Tomáš Bereš je zároveň aj dizajnér, čo bolo veľkou výhodou, pretože prichádzal s fundovanými nápadmi, no zároveň bol ochotný počúvať naše predstavy a tie zapracovával do svojich konceptov. Dávali sme si záležať na tom, aby všetky ilustrácie boli verné, čo sa týka nitrianskych reálií daného časového obdobia a aj oblečenia ich protagonistov.“
Mnohé z tohto si už bral na starosť syn Gabriel, ten často konzultoval detaily s odborníkmi. Výsledkom je napríklad to, že vojak na ilustrácii má správnu uniformu, resp. oblečenie s náležitou symbolikou a zároveň verné zbrane. To rovnako platí u stredovekého mongolského bojovníka či amerického parašutistu z konca 2. svetovej vojny.
Historky spod Nitrianskeho hradu sú podľa autora vizuálne atraktívnejšie ako prvá kniha, pretože na obale použili techniku razby, celkovo sú aj farebne pestrejšie. „Toto podstatne rozsiahlejšie a komplexnejšie dielo má ambíciu osloviť čitateľov nielen z Nitry a okolia, ale nebojím sa povedať, že aj z celého Slovenska,“ skonštatoval historik. Inšpiroval sa Faithom, Martinčekom i Zrubcom
Na knihe autor spolu so synom pracoval zhruba dva roky, posledných 9 mesiacov sa venovali najmä dotváraniu vizuálu a finalizácii ilustrácií.
„Názov Historky spod Nitrianskeho hradu sme používali ako pracovný už v čase tvorby. Ani po skončení sme nemali pocit, že by ho bolo treba meniť a zdal sa nám úplne výstižný,“ vysvetlil Imrich Točka.
Pri všetkých príbehoch sa nechal inšpirovať všeobecne známymi historickými udalosťami, o ktoré sa celý život zaujímal a študoval ich súvislosti. Čerpal aj z rozprávania svojich rodičov, priateľov, ale i pamätníkov a svedkov týchto udalostí. Mnohé z nich aj sám zažil a hrdinov osobne poznal. Postavy, hlavne zo staršieho obdobia, sú však fiktívne, respektíve ich skutočné mená zámerne pozmenil.
„Pri niektorých historkách som sa nechal inšpirovať prácou starších nitrianskych literátov, napr. Faitha, Martinčeka a Zrubca, ktorí sa venovali podobnej práci, no ja som sa pokúsil tieto historické témy spracovať z iného uhla pohľadu.“
Veľká väčšina príbehov knihy sa odohráva v Nitre a jej blízkom okolí. V niekoľkých historkách sa síce časť deja odohráva mimo nášho mesta, ale ich hrdinovia pochádzali z Nitry a dej s ňou priamo súvisí.
Prvý počítač k šesťdesiatke
Imrich Točka má na svojom konte už množstvo vydaných titulov z rôznych oblastí, ale napriek pomerne vysokému veku 76 rokov si s písaním stále „nedá pokoj“.
Ako vraví, s pribúdajúcim seniorským vekom sa už, samozrejme, necíti tak, ako keď mal dvadsať. Preto sa snaží venovať veciam, ktoré ho bavia a zároveň zapĺňajú jeho dôchodcovský život niečím zmysluplným. A tým je pre neho najmä literárna tvorba.
„Najlepšie mi to v písaní ide skoro ráno, keď som čerstvý. Píšem na počítači, zvykol som si na jeho výhody, ktorými sú možnosť zväčšiť si písmo tak, aby bolo pre moje staršie oči dobre viditeľné, a, samozrejme, aj jednoduché úpravy,“ vymenúva autor prednosti techniky. „S počítačom som však začal pomerne neskoro. Prvý som tuším dostal k mojej šesťdesiatke. Najprv som ako odchovanec pera a papiera trochu nadával, ale postupne som si zvykol a ostal som pri ňom až doteraz. I keď ma moje súčasné „pc“ často nahnevá, život bez neho si už neviem predstaviť.“
