MOČENOK. František Rehák sa narodil vo Veči. K organu prvýkrát pričuchol, keď mal 16 rokov. Odvtedy mu tento nástroj prirástol k srdcu. Kantorovaniu sa venuje neuveriteľných 65 rokov. V močenskej farnosti je od roku 1960. Hrať budem, dokiaľ budem môcť, hovorí.
Kedy ste začali hrávať na organe? Ako si spomínate na svoje začiatky?
- Chodil som do „mešťanky“ do Šale, kde bola hudobná škola. Tam som nabral 2-3 roky základy. Potrebovali u nás v kostole organistu. Nahovárali ma, nech vyskúšam aspoň jednu pesničku. Učil som sa ďalej v škole a potom som sa dal na organ. Doma som pôsobil pár rokov. Patrili sme pod farnosť v Trnovci, kde tiež nemali organistu. Bol som tam sedem rokov.
Ako ste sa dostali do Močenku?
- Boli za mnou, že odišiel organista, ktorý tam bol 50 rokov. Nemali nikoho. Bol konkurz, na ktorý sme prišli štyria. Vyhral som, už neviem z akého dôvodu, ale hlavná príčina bola asi, že som ako jediný vedel po maďarsky. Bol som najmladší z nich, mal som vtedy 23 rokov. Mal som nastúpiť v roku 1959, prišiel však nový organista. Potreboval byť niekde zamestnaný. Bol tu rok, počas ktorého hrával. Po roku odišiel a opäť prišli za mnou. Nechcel som ísť, mal som dobré zamestnanie. Po prosení som sa dal prehovoriť, pamätám si presne, bolo to na Mikuláša 1960. Ale opäť prišli nejaké problémy, spomínaný organistov byt zaujal obecný úrad a dal tam učiteľov. Nemal som byt, museli sme si kúpiť. Po čase som ten byt dostal.
Kedy hrával v kapele na harmonike. (zdroj: Ladislav Odráška)Koľko rokov ste mali, keď ste si prvýkrát sadli za organ?
- V šestnástich som začal hrávať v kostole, na litániách. Potom ma naviedli aj na pohreby. Učili ma duchovní, ktorí sa ma ujali. Začal som aj pochovávať vo Veči. Do Trnovca som išiel v 18-tich, ale stále som študoval. V roku 1960 som prišiel teda do Močenku. Našiel som si tu robotu, robil som skladníka-nákupcu.
Máte nejaké hudobné vzdelanie?
- Chodil som do hudobnej školy. Mal som základy klavíru a harmoniky. Súkromne som potom chodil na organ, musel som si to sám platiť.
Ako sa líši hra na organe od ostatných nástrojov, povedzme klavíra?
- Klavír je hra, kde musí človek „búchať“. Na organe stlačím kláves a hrá, pokiaľ má vzduch. Klavír je iný spôsob hrania, treba udierať. Aj preto som chodil zvlášť na organ.
Prečo ste si vybrali organ?
- Lebo bol potrebný. Hrával som aj v kapele na harmonike. Nástroje som menil. Všetko sa dá naučiť, ale bez školy to nejde. Klavír nebol môj nástroj, viac-menej som sa venoval iba organu. Chcel som sa mu venovať popri zamestnaní. Okolie a spôsob ľudí ma k tomu tak trochu donútili.
Ako sa od seba líšia organy?
- Veľmi. V kaplnke v Močenku je harmónium. Je to klávesové, ale musí sa nohami ťahať vzduch. V Hornej Kráľovej je podobný orgán, ale syntetický. Nejde to vzduchom, ale elektrikou. V Močenku v kostole je klasický organ. Kedysi sa do neho musel ťahať vzduch, nafúkať nohami.
Aké boli začiatky? Je ťažké naučiť sa hrať na organe?
- Hrať na organ nie je jednoduché. Pri hre na hocijaký nástroj je základom, aby človek poznal noty. Najťažšie to je na začiatku, treba 4-5 rokov, kým sa do toho človek dostane. Potom si môže povedať, že zahrá všetko. Keď sa do toho dostane a začína mať z toho radosť, teší ho už aj samotná hra na organ.
Ktorú pesničku ste sa naučili ako prvú?
- Začínal som s mariánskymi pesničkami ako napríklad Celá krásna si Mária. To boli piesne, ktoré sa spievali v litániách.
Hrávate aj niekde inde?
- Mám dve skupiny spevokolu, ktorým sa venujem. V Hornej Kráľovej jednu. So všetkými chodím na skúšky a potom robíme vystúpenia. Kedysi som mal aj skupinu, chodili sme na svadby.
Bolo aj nejaké ťažšie obdobie?
- Veru áno. Počas komunizmu sa našli ľudia, ktorí hádzali kláty pod nohy. Prekážky boli stále. Poviem príklad. Manželka bola zamestnaná ako vedúca kuchyne. Prišiel za nami pán farár, že môžeme ísť na rekreáciu do Tatier. Zbadali to naše úrady v Šali. Ešte sme ani neodišli a už nás kontrolovali. Zbadali, že Rehákovci chcú niekam ísť, Rehák hráva v kostole na organe. Žena musela ísť okamžite do Nitry a dostala výpoveď. Keď sme sa to dozvedeli, išli sme za pánom Verešom, ktorým bol vtedy inšpektorom v Nitre, neskôr bol starostom v Hornej Kráľovej. Vďaka nemu sa to vybavilo a žena zostala pracovať aj ďalej. Tiež sa mi vyhrážali, že synovia sa nedostanú na školu. Boli to najťažšie roky, málokto vtedy chcel robiť organistu, mal to totiž všade písané. Našťastie, aj medzi nimi sa našli aj normálni, ľudskí. Aj nám všetko s božou pomocou prešlo. Našťastie to je už za nami.
Dá sa kantorovaním privyrobiť si nejaký peniaz?
- Ani veľmi nie. Preto sa do toho nehrnie takmer nikto z mladých ľudí. Organista nemá základný plat, z ktorého by mohol žiť. Nie je to ako povolanie. Pán farár mi môže dať niečo. Mne ako dôchodcovi to vyhovuje, sem tam dostanem desať, päť eur. Všetka česť v Hornej Kráľovej. Ak majú omšu, dajú mi 5 eur, tri, 2,50. Podporujú ma trochu. V Močenku to nie je. V Kráľovej aj kedysi vedeli, v akom som bol stave a dosť mi pomáhali, keď to bolo potrebné. Veľká vďaka im patrí za to.
Pri hraní musí organista v kostole aj spievať. Vy nepotrebujete ani mikrofón.
- Mikrofón je dobrý preto, že je to hlasnejšie. Aj ľudia v kostole lepšie počujú. Predtým mikrofóny neboli, až neskôr. Je to veľká pomoc. Ja som väčšinou bez neho, nepotrebujem ho.
Začínal s klavírom, organ prišiel až postupne. (zdroj: Ladislav Odráška)O vás je známe, že takmer nevynechávate nedeľné omše. Máte zrátané, koľkokrát ste neboli?
- Presný počet neviem, to sa nedá povedať. Dobrovoľne som si nikdy nedovolil vynechať omšu. Jedine v takom prípade, ak som bol ťažko chorý alebo som išiel na operáciu. Musela to byť vážna príčina. Keď som mohol, išiel som vždy. Keď som aj nespieval, išiel som a hral som.
Zaúčali ste niekoho z mladších?
- V Hornej Kráľovej som mal nejakých adeptov. Bola tam jedna mladá dievčina. Začali sme, ale vydala sa a skončila. Potom prišiel ďalší mládenec, chodil na hudobnú školu do Šale. Keď už trochu začal hrávať, skončil. Začiatok býva dobrý, prídu však ťažšie veci. Človek musí mať veľkú silu, aby to prekonal. Keď sa mu to podarí, je dobrý. Ak nie, vypadne. Veľa bolo aj takých, čo chodili na harmoniku, ale neostal nikto. Prídu iné okolnosti, dievča sa napríklad vydá, ide na vysokú školu. Teraz je tu jeden chlapec, bol u mňa, snažil sa, chytal noty. Či z neho niečo bude, neviem, uvidíme. Obaja moji synovia chodili na hudobnú. Jeden hrával s kapelou, ale keď sa oženil, skončil.
Dokedy chcete hrávať na organe?
- To sa nedá povedať, nikto nevie. Najdlhšie, čo tu bol organista, bol pán Szöke 50 rokov. Už som ho prekonal, som tu 57 rokov. Iba pán Boh vie, dokedy mi dovolí hrávať. Dokedy budem môcť, budem chodiť.
Neľutujete niekedy, že ste sa na to dali?
- Bavilo ma to. Zo začiatku som to chcel nechať. Tieto ťažkosti prídu na každého. Ak prídu náročnejšie skladby, máloktorý to prekoná. Ľutovať neľutujem nič, hudba ma bavila od mladosti, otec hrával na harmonike. Mali sme to v rodine.
Ktoré obdobie je pre vás ako kantora najobľúbenejším?
- Čo sa týka piesní počas roka, tak určite Vianoce a Veľká noc. Vtedy je ako keby „iné ovzdušie.“ Počas nich hrávam pesničky, ktoré sú melodické a povzbudzujú ľudí.
Najznámejšou vianočnou piesňou je Tichá noc. Patrí aj medzi vaše obľúbené?
- To bez debaty. To je svetové. Nie je to len naša pieseň, ktorá sa hráva na Slovensku, ale všade vo svete.
Sú pre organistu Vianoce niečím špeciálne?
- Určite, to by bola chyba, keby neboli. Cez sviatky sa človek cíti v kostole dobre. Musí byť veriaci, bez toho to nejde. Niektoré pesničky majú ľudia radi a spievajú ich s radosťou. Každý má tú „svoju“. Viacerí prichádzajú za mnou, či nedám takú a takú pesničku. Snažím sa im vyhovieť, aby boli spokojní. Na to som tam.
