TOPOĽČIANKY. Miesto, kde v lete radi oddychovali československí prezidenti, stále prekvapuje. Zámok Topoľčianky prechádza rozsiahlou rekonštrukciou sál, reštaurujú v ňom tiež historický nábytok. A práve tieto práce odhalili niekoľko tajomstiev.
Za podivných okolností tu napríklad záhadne ožili staručké hodiny z roku 1796, ktoré predtým roky stáli bez pohnutia. Reštaurátor zase odhalil, že v historickej šperkovnici je tajný šuflík, o ktorom ani správcovia zámku doteraz ani len netušili.
Zlato naniesli chvostom z veveričky
Zámok láka turistov z celého sveta. Exponáty v múzeu si ročne pozrie asi 12-tisíc návštevníkov, ktorí sa zaujímajú o Habsburgovcov alebo o pôsobenie bývalých československých prezidentov.
V poslednom období prechádza zámok rozsiahlou premenou. Rekonštruujú v ňom veľkolepé sály, z ktorých viaceré boli zatečené a zošednuté. Opravou prechádzajú aj historické nábytky staré i niekoľko storočí.
Svadobnú sálu rekonštruovali pod dohľadom pamiatkarov, reštaurátori pritom vychádzali z historického vzhľadu sály. Ešte aj odtieň farby, ktorou maľovali steny, museli mať odsúhlasený.
Okraje stien asi meter nad zemou zdobia zlaté pruhy. Nanášali ich sem naozaj raritne. „Je tam 23,5-karátové zlato, ktoré naniesli na plochu štetcom z chvosta veveričky,“ povedala správkyňa múzea Marta Holá.
Šuflík pre šperky od milenca
Až pri reštaurátorských prácach vydal zámok niektoré svoje tajomstvá, o ktorých doteraz netušili ani tí, ktorí zámok a jeho exponáty poznajú ako vlastnú dlaň.
Napríklad v Malej knižnici sa nachádzajú nemecké šperkovnice z 18. storočia. V jednej z nich reštaurátor objavil tajný šuflík. Odhaliť sa dá až po tom, čo sa zo šperkovnice vyberú dva iné šuflíky.
Na čo takýto dômyselný systém slúžil? Ak si niekto myslí, že mal prekabátiť zlodejov, mýli sa. Dôvod je oveľa prozaickejší. „Dámy si tu ukrývali najtajnejšie šperky. Možno dostali niečo od milencov a potrebovali to schovať pred manželmi,“ hovorí Marta Holá.
V knižnici sú aj iné veci, ktoré dokážu i pobaviť. Napríklad dvojica drevených kresiel, ktorých zadná časť sa dá vyklopiť. „Keď bol pán spoločensky unavený, služobníctvo vyklopilo zadnú časť kresla a pána odtiaľ vynieslo,“ povedala Marta Holá. Praktické, nie?
Jedným z pánov zámku, ktorý toto kreslo zrejme často využíval, bol gróf Keglevich. Bolo o ňom známe, že miloval hazard a že svoj majetok prepil. V Malej knižnici sedávali i československí prezidenti, je preto takmer isté, že na kreslách sedávali. Či aj oni potrebovali, aby ich ktosi z kresla doslova vyklopil, nie je známe.
Zaujímavú záhadu zámku ukrýva i Baroková sála. Pri nedávnej rekonštrukcii z nej vypratali všetok nábytok, ktorý potom dali na pôvodné miesto.
Tento ťah spôsobil, že drevené hodiny z roku 1796 po roku ožili. Z ničoho nič. Pritom roky predtým sa ani nepohli. „Je tam starý mechanizmus, nikto tie hodiny nenaťahoval ani do nich nikto nezasahoval. Teraz si žijú svoj vlastný život – niekedy sa ani nepohnú, hoci okolo nich prechádza skupina ľudí a niekedy prejdú dvaja návštevníci okolo a hodiny začnú odbíjať,“ krúti hlavou nad záhadou Marta Holá.
Skriňa zo sto druhov dreva
Zámok Topoľčianky ukrýva množstvo ďalších pozoruhodných predmetov. Vo vstupnej sále je klavír z roku 1895, ktorý sem dal doviezť prezident Masaryk pre svojho hudobne nadaného syna Jána. Nájdeme tu aj Masarykov telefón z roku 1925 alebo Benešov písací stroj.
Je tu i stredoeurópsky unikát – drevený stolík s vyobrazeným francúzskym kráľom Ľudovítom XVI., okolo ktorého je sedemnásť miniatúr kurtizán, dvorných dám jeho predchodcov, Ľudovíta XV. a Ľudovíta XIV. Najznámejšia z nich je Madame de Pompadour, milenka francúzskeho kráľa Ľudovíta XV.
V rohu jednej z miestností je aj skriňa nevyčísliteľnej hodnoty. Hovorí sa o nej, že je zo sto druhov dreva. Vyrobil ju viedenský umelecký stolár Michael Hirn v roku 1739. Z nábytkov zaujmú aj prazvláštne stoličky, ktoré ale zaručujú veľmi zdravé sedenie. Nútia vás sedieť rovno a zároveň vám nedovolia prekrížiť si nohy, čo je nebezpečný zvyk, pri ktorom môžu vznikať kŕčové žily.
Je tu i nádoba z čínskej kameniny, ktorá pripomína obrovskú kasu na peniaze. Jej skutočný účel pozná málokto. Nádoba sa napĺňala rozžeravenými uhlíkmi alebo horúcou vodou. Dámy sa potom na nej vyhrievali.
Súčasťou zámku je aj knižnica, ktorú v roku 1806 založil tekovský župan a gróf Ján Keglevich. Spočiatku mala len tritisíc kníh, dnes ich počet odhadujú na štrnásťtisíc. Sú napísané až v šestnástich jazykoch. Najčastejšími jazykmi sú nemčina, francúzština a latinčina, ale našli by sme medzi nimi aj knihy v angličtine, taliančine, gréčtine, či dokonca v orientálnych jazykoch. Medzi zväzkami je aj sedem prvotlačí, maďarská svätá biblia z roku 1590, vzácne pražské vydanie kralickej biblie z roku 1613 či Bernolákova gramatika.
V ZÁMKU STRAŠÍ DUCH MLADEJ ŽENY
Duchárske historky o zámku nehovoria iba jeho pracovníci, ale i viacerí návštevníci, ktorí tu prespali. Zjavuje sa tu maličká čiernovlasá a veľmi pekná žena, ktorá je príjemná, milo sa prihovára a nikomu neublíži. Je ňou Alžbeta, dcéra grófky Alžbety Rákociovej. Údajne jej z nešťastnej lásky a smútku za svojim zosnulým manželom puklo srdce. Alžbeta sa zjavuje pri kaplnke, ktorá je v susedstve jednej z hotelových izieb. Rada sa tiež prechádza po arkádových chodbách.
Okrem Alžbety sa ale na zámku zjavujú aj ďalší duchovia. Recepčná Katarína Petrovičová povedala, že často počuť kroky z miestností, o ktorej pracovníci vedia, že sú zamknuté a nikto z personálu sa tam nenachádza. Ona sama počula kroky z Masarykovej spálne, jej kolega počul hru na klavír a prevádzkarka volanie o pomoc. „Radšej tu mám stále pustené rádio,“ priznáva Katarína Petrovičová.
„Raz si čašníčka naukladala do krabíc poháre a ako ich držala, tak si pomyslela, že hádam jej nespadnú. Niekto jej vtedy povedal – dávaj si pozor. Obzrela sa, ale nikto tam nebol,“ povedala Marta Holá.
Katarína Petrovičová zase na kamere videla, akoby niekto z jednej z izieb vyhodil papiere. Keď ráno situáciu preverili jej kolegyne, žiadne papiere nenašli.
Noční recepční zase z nádvoria počujú erdžať kone, vylievať vodu a rozhovory. Presne ako za starých čias.
