NITRA. Dva týždne na prelome februára a marca 1955 celá krajina ani nedýchala. Všetci sledovali výkon našich najlepších horolezcov, ktorí si zaumienili, že prejdú hrebeňom zimných Tatier. Išlo vôbec o prvý zimný kolektívny prechod hlavným hrebeňom našich veľhôr.
To, čo skupina 26 milovníkov hôr dokázala v zime 1955, patrí k unikátnym výkonom ešte aj dnes. V čase, kedy sú vybavenie, výstroj, kvalita športových materiálov aj komunikačné systémy na oveľa vyššej úrovni ako pred 63 rokmi.
Príjemná noc bola s teplotou okolo mínus dvadsať
Nevídané dobrodružstvo začalo 23. februára a trvalo do 5.marca. Najzdatnejší slovenskí horolezci tej doby prechádzali v drsných podmienkach 26 kilometrov zubatého hrebeňa. Zdolávali 61 tatranských vrcholov, pričom súčet výstupov dosahoval takmer desaťtisíc výškových metrov. A to všetko v čase, keď o organizovanom slovenskom horolezectve nebolo ani chýru - chýbali tu ľudia so skúsenosťami, neexistovala žiadna literatúra, z ktorej by sa dalo niečomu priučiť.
Za tuhých mrazov prešli horolezci od Ľaliového až po cieľové Kopské sedlo. A že v tomto období v Tatrách riadne prituhlo, o tom svedčia kruté nočné teploty. Najteplejšia noc chlapcov vyštípala svojimi mínus dvadsiatimi stupňami. Keď im počasie neprialo, ručička teplomera zostúpila ešte o ďalších dvanásť stupňov nižšie.
Skupina bola rozdelená do dvoch tímov. V samotnom hrebeňovom družstve bolo šesť horolezcov. Paralelne s ním sa prechodu zúčastnilo aj sedlové družstvo, ktoré nieslo zásoby - batožina na celú dobu prechodu vážila osemsto kíl!
Každý 'hrebeniar' si niesol batoh vážiaci okolo 12 až 15 kíl. No len v suchom stave. Keď zásoby navlhli, záťaž sa pokojne aj zdvojnásobila. Každý 'údolniar' z podporného tímu musel zvládnuť batoh so štyridsiatimi kilami zásob.
Spomienky na expedíciu oživili zabudnuté fotky
Medzi šesticu, ktorá patrila do hlavného hrebeňového tímu, sa radia aj Ivan Kluvánek (90) a Ivan Lehotský (86). Obaja Ivanovia sú dnes už v pokročilom veku a patria medzi posledných štyroch žijúcich účastníkov unikátnej expedície.
O svojich zážitkoch z prechodu Vysokých Tatier sa podelili na nedávnom festivale Vysoké hory Nitra, ktorý pripravil Nitriansky horský spolok. Obaja dôchodcovia sú v poslednom roku na roztrhanie, volávajú ich na rôzne festivaly, kde dychtivým návštevníkom znovu a znovu rozprávajú zážitky z expedície.
Dôvodom záujmu o prvý kolektívny prechod Tatrami, ktorý znovu prepukol po viac ako šesťdesiatich rokoch, je kniha skvelých čiernobielych snímok od Vladimíra Koštiala, ktorý svojim fotoaparátom unikátnu expedíciu zaznamenal. Zabudnuté snímky fotografa po Koštialovej smrti zozbieral a uverejnil jeho syn.
Chlieb krájali čakanom
O prechode hlavným hrebeňom Vysokých Tatier sa medzi nadšencami horolezectva hovorilo už dlhšiu dobu. Za zostavením skupiny, ktorá sa na to nakoniec dala, stál legendárny Arno Puškáš. Ten bol vedúcim celej expedície a Ivana Lehotského poveril šéfovaním hrebeňovej skupine. "Nie preto, že si myslel, že som lepší. Ale Arno vedel, že mám z hôr strašnú skúsenosť a budem si preto dávať pozor," naráža Ivan Lehotský na tragédiu, ktorú má dodnes pred očami. Pri inom lezení sa päť metrov za ním zrútil jeho kamarát. Letel strmhlav nadol štyristo metrov a keď dopadol, nedokázal mu už nikto pomôcť.
Hrebeňová skupina mala v ruksakoch len to najnutnejšie, čo im malo pomôcť prežiť v horách deň-dva. Spacáky, rezervné oblečenie, výstroj a trochu potravín.
Podporná údolná skupina stavala na vopred dohodnutých miestach stany a pripravovala večeru. Od plánu sa odchýlili iba raz, keď dorazili na miesto, kde práve spadla lavína.
"V horách potrebujete jesť aj teplé jedlo, nedá sa dva týždne byť iba na syroch a podobných veciach," vysvetľuje Ivan Lehotský. Čo si tam hore ukuchtili? Väčšinou konzervové pokrmy, napríklad párky, kapustnicu alebo fazuľu. No v menu bolo najčastejšie bravčové či hovädzie vo vlastnej šťave. "Mäso sme mali z vojenských skladov ešte po Nemcoch," spomína Ivan Kluvánek.
K takýmto ťažkým pokrmom nemohlo chýbať pečivo. S tým však býval veľký problém. "Chlieb zamrzol tak, že sme ho museli sekať nie nožom, ale čakanom. Bol dosť veľký problém roztopiť ho. Našťastie sme mali aj zásoby suchárov," pousmial sa Ivan Kluvánek.
Pre omrzliny prišla od lekára okamžitá stopka
Takmer všetci členovia výpravy trpeli omrzlinami. Pre Jána Vozatára z hrebeňového družstva znamenali vyradenie z tímu. Okamžite ukončiť postup hrebeňom Tatier mu tri dni pred koncom expedície nariadil lekár Miloš Brix. Ak by ho Janko nepočúvol, mohol skončiť s amputovanou nohou.
Obaja Ivanovia sú presvedčení, že za Vozatárovým koncom stáli jeho ponožky - obyčajné z obchodu. Ostatí členovia výpravy mali podkolienky aj svetre z ovčej vlny. "Dnes je oblečenie úplne iné, sú rôzne termo materiály, z ktorých pot vyjde von, ale zima sa dnu nedostane. No stále si myslím, že ovčia vlna je výborný materiál, lebo aj keď je vlhká, hreje. Bavlna nie, keď sa vám upotia alebo navlhnú bavlnené ponožky, tak to chladí," hovorí Ivan Lehotský.
Vlhli aj topánky. Hoci bolo vonku cez deň mínus desať, keď svietilo slnko, sneh sa na topánkach topil. Horolezci s nimi mali potom iba trampoty. Topánky sa snažili zahriať v spacákoch, ráno ich však našli tvrdé ako kameň, ledva do nich nohy vsunuli. "Najhoršie bolo, keď navlhli laná, boli vtedy ako olovené káble - neohybné a v karabinkách sa točili," vysvetľuje Ivan Kluvánek.
Horolezecký ošiaľ
Na Kopské sedlo dorazili horolezci 5. marca 1955 o 17:25. Pred bývalou Kežmarskou chatou na nich čakali priatelia, lekár a novinári.
Ich výkon vzbudil v krajine šialenstvo už počas trvania výpravy. "V Bratislave bola tabuľa, kde pravidelne na základe nášho hlásenia z vysielačiek hlásili, aký máme postup. Boli toho plné noviny. Za následok to malo to, že pri ďalších expedíciách sme to mali ľahšie napríklad pri uvoľňovaní z práce. Vydávalo sa to aj za veľký úspech socialistickej telovýchovy, s ktorou sme my nič nemali," spomína Ivan Kluvánek a v tejto súvislosti mu napadne i vtipná historka. V tom čase bývali populárne rozhovory so staršími členmi strany. Skupina pätnástich bratislavských horolezcov si povedala, že pôjde na Zbojnícku chatu do Tatier. Výpravu nazvali Beseda so starými členmi strany na tatranských končiaroch. Malo to však háčik. Žiadni členovia strany medzi nimi neboli, liezlo sa a nebesedovalo. Na názve podujatia tak bolo pravdivá možno iba časť 'na tatranských končiaroch'. Zato peňazí na toto podujatie získali fúru.
Hoci od legendárnej expedície uplynie o pár týždňov 63 rokov, výkon vtedajších horolezcov sa aj dnes, v čase masívneho rozvoja technológií a pri oveľa lepšom materiálnom vybavení, považuje za veľký výkon.
"Nezakladali sme si na tom, že tvoríme legendu. Brali sme to ako bežný život," vyznáva sa Ivan Kluvánek, pre ktorého bol vždy srdcovkou Kaukaz, kam sa dostal deväťkrát. "Mali sme iba jediný cieľ - prejsť to v zdraví. Tam je mnoho nebezpečenstva a za dva týždne nesmiete spraviť jedinú chybičku," doplnil Ivan Lehotský.
Ich výprava však mala dôsledky. Tím spravil masívnu propagáciu horolezectvu a naštartoval nevídaný záujem o šport, pre ktorý má Slovensko ideálne podmienky.
