NITRA. Druhú polovicu sezóny v Divadle Andreja Bagara odštartovali tragikomédiou súčasného významného britského autora a režiséra Duncana Macmillana Ľudia, miesta a veci. Premiéru mala 19. januára vo Veľkej sále DAB.
Vynikajúce herecké výkony Barbory Andrešičovej, Evy Pavlíkovej, Branislava Matuščina, Anny Rakovskej, Romana POláčika, Petra Oszlíka, Martina Šalachu a ďalších hercov dali vyniknúť brilantne napísanému textu. Macmillan, hviezda súčasnej britskej dramatiky, svojou úspešnou hrou dokazuje, ako je ťažké odolať túžbe uniknúť z reálneho sveta. Inscenáciu vo svetovej premiére uviedli v auguste 2015 v Národnom divadle v Londýne, na javisku Dorfmanovho divadla a pre veľký úspech ju preniesli na West End na scénu Wyndham's Theatre.
Z divadla do liečebne
Hra sa začína piatym dejstvom predstavenia Čechovovej Čajky. Herečka Emma nie je schopná predstavenie dohrať, lebo jej príde zle, hru preto prerušia. Z Čajky dej divákov plynule prenesie do prostredia liečebne pre drogovo závislých, kam sa herečka príde dobrovoľne prihlásiť.
Emma si doposiaľ užívala život plným priehrštím – hlavné postavy, úspech, alkohol, drogy, večierky... No keď sa ocitne v liečebni, uvedomuje si, že má veľký problém a so svojím životom musí niečo urobiť. Lenže vrátiť sa do normálnych koľají bude ťažšie, ako by si myslela. Prenasledujú ju spomienky, v hlave jej mátajú halucinácie, má živé sny...
Prostredie liečebne s inými pacientmi, intímne rozhovory Emmy s lekárkou, prebiehajúce liečebné procesy, terapie v skupine, drsné scény detoxikácií – to všetko divákov dokonale uvádza do nového, dosť depresívneho sveta, ktorý Emma musela vymeniť za svoj nablýskaný svet úspechu a radovánok. Podarí sa herečke napokon vyliečiť? Vrátiť sa do reality a po tom všetko, čo prežila, ešte sa aj postaviť na javisko...?
Príde recidíva?
Režisérom hry je Marián Amsler, ktorý v DAB ako režisér hosťoval v sezóne slovenskej klasiky s hrou Matka od Júliusa Barča Ivana. Hru zároveň preložil z angličtiny. Dramaturgiu robila Marie Špalová, scénu Juraj Kuchárek, kostýmy navrhol Martin Kotúček, hudbu mal na starosti Ivan Acher a pohybovú spoluprácu Stanislava Vlčeková.
Ako Marián Amsler povedal, je veľmi rád, že môže režírovať práve túto veľmi súčasnú a aktuálnu hru.
„Vzhľadom na závažnosť témy, ktorú spracúva, je inscenácia Ľudia, miesta a veci napísaná s tragikomickým akcentom. Miestami je humorná, i keď v závere ponúka katarzný, očistný moment. Čiže nie je to dráma s nešťastným, tragickým koncom. Naopak, ponúka veľmi silné motivačné riešenie,“ hovorí Amsler.
„Pri diagnózach, ako sú rôzne závislosti, človek bojuje celý život, nedá sa povedať, kedy to skončí. Takisto aj hra končí možno pozitívne, ale nikdy nevieme, či sa znovu niečo nestane, či nepríde recidíva. Takže záver je otvorený.“
Má skúsenosti zo svojho okolia
Ako ďalej povedal, po páde železnej opony v 90. rokoch nastal u nás boom tvrdých drog a mnoho jeho rovesníkov a aj o trochu starších ľudí ako on „do toho padlo“. Má preto v podstate dosť veľa skúseností zo života známych, ktorí veľmi ťažko bojovali s drogami.
Téma hry sa podľa neho týka ako mladých, tak aj starších, detí aj rodičov, ktorí sa niekedy oveľa ťažšie vysporiadavajú s tým, ak ich dieťa prepadlo drogám. Možno sa alkoholizmus či gamblerstvo neprejavujú až takou degradáciou osobnosti ako drogová závislosť.
„V žiadnom prípade nechceme inscenáciou veľmi moralizovať, ale myslím si, že tá zásada prevencie a poukázanie na nebezpečenstvo, kam až to s drogami môže zájsť, je v hre veľmi dôležité. Podľa mňa je lepšie nezakazovať hovoriť o drogách, naopak, hovoriť o nich čo najviac,“ pokračuje režisér.
„Potom je už na vôli a osobnej sile každého človeka, či prepadne nejakej závislosti alebo nie. Ak závislého človeka vedia podržať silné väzby, rodina, priatelia, myslím si, že potom môže nájsť v sebe silu všetko prekonať.“
Veľkolepo minimalistická scéna
Tú správnu atmosféru hry podčiarla aj efektná scéna od Juraja Kucháreka. Scénografia využíva prakticky celý priestor javiska, scéna tak na prvý pohľad pôsobí veľkolepo, zároveň je však aj minimalistická, bez množstva mobiliáru.
„Hra je založená na texte, ktorý je náročný. Chceli sme, aby vynikol, aby vynikli herci, preto je tam minimum nábytku a rekvizít,“ hovorí Juraj Kuchárek.
„Snažili sme sa to „osekať“ do vizuálneho minima, aby to bolo útržkovité tak, ako záblesky myšlienok. Je to teda taká veľkolepo minimalistická scéna.“
