Čo si ja pamätám, v Nitre boli vždy skvelé hádzanárky. V rokoch 1963-1967 som mala aj ja tú česť reprezentovať rodné mesto. Denník som si nepísala, ale príjemné chvíle prežité na ihrisku v kolektíve spoluhráčok neodviali vetrom ani moje neskoršie životné a cestovateľské zážitky.
So spolužiačkami Ankou Stupkovou, Valikou Čeryovou, Magdou Gregušovou nás vybral do kádra dorasteniek Slávia VŠP Nitra učiteľ telocviku na Číneši, pán Peter Pecho.
Hrať hádzanú sme sa naučili na ZDŠ Zobor na provizórnom ihrisku medzi stromami. Vycibrili sme si tam potrebné priestorové videnie. Naraziť do stromu nebola žiadna slasť, o čom sme sa mali možnosť presvedčiť na každej hodine telocviku.
Našimi spoluhráčkami v Slávii boli dievčatá z nitrianskych ZDŠ a neskôr aj študentky stredných škôl z rôznych kútov Slovenska.
Zo začiatku sme trénovali a hrali na Číneši na školskom ihrisku. Neskôr na škvarovom ihrisku za Pionierskym domom, terajšie Domino a v zime v hale VŠP. Pamiatku na škvaru si nosím doteraz na kolene.
Tréner Pecho bol prísny, trénovali sme poctivo a po čase sa nám začalo dariť. Porážali sme súperky z blízkeho i ďalekého okolia, kde boli tiež skvelé hádzanárske družstvá. Výborné mladé hádzanárky boli v Ivanke pri Nitre, Lužiankach, Zbehoch, v Nových Sadoch a aj v Mani, pri ktorých sme vždy museli tvrdo zabojovať, aby sme vyhrali.
Rozdelenie dorasteneckých tried v súťažiach si už nepamätám, len to, že sme bojovali v dorasteneckej lige o najlepšie umiestnenie s MDŽ Bratislava, na ihrisku v Klingerovej kolónii. Našimi súperkami boli aj Štart Bratislava, Hlohovec, Prešov, Častá, Bánovce nad Bebravou iné mestá a už spomenuté dediny.
Mojimi spoluhráčkami boli: Anka Ďurišová, Norika Scherová, Anka Bratková (Včela), Darina Kočiová, Vierka Kurucová (Ryba), Magda Gregušová (Pracka), Eva Rašová (Rašpla), Zuzka Ivančíková, Jarmila Javorníková, Eva Baková, Valika Čeryová, Anka Stupková, Zuzka Klačanská, Eva Lutovská (Lutina), Šimkovičová, Alena Kristeková, Lydka Farmanová, Hela Kráľová, Katka Vargová, Anka Spáčová, Irena Jakubeková (Mikina). Mňa volali jednoducho - Čiba.
V tom čase malo ženské družstvo Slávie VŠP (neskôr Plastika) hviezdne hráčky, ktoré trénoval nedávno zosnulý Ivan Sečanský a neskôr Jan Kecskeméthy.
“Hádzanú sme sa učili na provizórnom ihrisku. Naraziť do stromu nebola žiadna slasť.
„
Obdivovali sme majstrovskú zručnosť Zory Štarkeovej a Evy Vinceovej (Gagy), ktorá hrala aj s tehotenským bruškom, neskôr aj Janky Kuťkovej, Jany Kernerovej, Renaty Velickej, Márie Omastovej, Milky Laukovej, Milky Štefankovej a iných skvelých hráčok.
V súčasnosti stretávam v bratislavskej Dúbravke Janku Kuťkovú a na facebooku len Máriu Omastovú. Zo svojich spoluhráčok som v kontakte s Darinkou Kočiovou–Uliankovou a Evou Bakovou.
Chodievali sme na sústredenia a turnaje po Československu, boli sme pri mori v Bulharsku, a v Maďarsku pri Balatone. V Budapešti sme hrali aj zápasy. Všade bola pohoda a príjemná atmosféra.
Nedá sa mi nespomenúť príhodu z Bulharska, keď sme sa snažili potopiť v mori nášho trénera Pecha. Nepodarilo sa nám to, zato jemu sa podarilo chytiť mňa a na odplatu ponoriť pod vodu. Stal si na mňa a ja ležiac na morskom dne som veselo hltala slanú vodu. Nebolo to nič príjemné, ale odvtedy až doteraz ma nebolieva hrdlo. Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré.
Na sústredenia s nami chodievala trénerova manželka, milá pani Pechová. Raz, keď sme boli vo Vyhniach, bola s nami aj mama našej spoluhráčky Anity Lefflerovej. Obetavo sa o nás starala, varievala nám pudingy a rôzne iné dobroty. Spávali sme v stanoch neďaleko termálneho kúpaliska. V tom istom čase tam boli na sústredení československí reprezentanti v plávaní, muži aj ženy. Pamätám si, ako sme ich obdivovali pri tréningoch.
Pani Lefflerovú som potom dlho nevidela, až po roku 1989 bola v televízii beseda, v ktorej ona ako hosť spomínala na pobyt v koncentračnom tábore a zbernom tábore vo Vyhniach. Tak preto bola s nami, pomyslela som si. Radosť z toho, že prežila všetku hrôzu a má šikovnú dcéru, sme pocítili aj my, jej spoluhráčky. Vďaka, ešte raz, milá pani.
Najväčší úspech sme zaznamenali na dorasteneckých majstrovstvách Československa v roku 1965 v Českých Budějoviciach. S prehľadom sme porazili všetky súperiace družstvá a vyhrali zlato. Stali sme sa majsterkami Československa. Pri medaile na štítku je napísane: HÁZENÁ I. MÍSTO DOROSTENKY 1964/65.
V Nitre naša popularita stúpla a na naše zápasy chodilo veľa ľudí. Mali sme svojich skalných fanúšikov. Najznámejší z nich bol mladý muž, prezývaný Laputo. Môj triedny profesor na stavebnej priemyslovke si niekedy v pondelok neodpustil komentár: „Číbička, zasa si hrala hádzanú?“ Podľa neho som sa mala viac učiť, ako športovať...
Po skončení strednej školy som nastúpila do zamestnania a s hádzanou sa rozlúčila. S radosťou však na tie roky spomínam. Niekedy sa mi zdá, akoby to bolo včera, ale len niekedy, lebo milá Darinka Kočiová–Ulianková mi musela s menami niektorých spoluhráčok pomôcť.
Autor: Ľudmila Oravcová–Čibíková
