NITRA. Uplynulú sobotu by sa dožil osemdesiatky Ivan Martinka, bývalý tréner športových atletických tried a učiteľ na ZŠ Nábrežie mládeže, kde pôsobil v rokoch 1972 až 1998. Na večnosť odišiel v marci pred tromi rokmi.
Ivan Martinka bol zakladateľom a priekopníkom tried so zameraním na atletiku. Bol uznávaným trénerom a riaditeľom medzinárodných atletických pretekov o Pohár Renauditu. Jeho rukami prešlo mnoho reprezentantov a skvelých atlétov. Za jeho pôsobenie mu udelili viacero vyznamenaní, najvýznamnejším bola Veľká medaila sv. Gorazda za celoživotnú pedagogickú prácu, rozvoj školského športu a humánny prístup k žiakom.
Ak nevládzeš pomáhať, pridaj
Pri príležitosti nedožitých okrúhlych narodenín si na Ivana Martinku zaspomínala jeho rodina aj bývalí kolegovia a žiaci.
„Som vďačná za štyri roky v triede mladých atlétov s naším skvelým triednym učiteľom, človekom s veľkým srdcom, ktorý ma predurčil pre moju profesiu. Keď niečo riešim so svojimi žiačkami, pripomínam si, ako to robil on a zvládam všetko. Budem i naďalej šíriť jeho stratégiu – pomáhaj, kým vládzeš a keď nevládzeš, pridaj!“ povedala jedna zo žiačok Ivana Martinku.
Náhodou zrejme nie je ani to, že všetky Ivanove dcéry – dvojičky Janka, Zuzka a Dáša – sa dali na učiteľskú dráhu. Otec im bol ľudským aj učiteľským vzorom.
„Obaja rodičia nás od detstva učili slušnosti. Keď sme boli ešte veľmi malé a stretli sme niekoho známeho, koho sa patrilo pozdraviť, ocko nám jemne stisol ruku v dlani. Sestra Zuzka si spomína, ako raz na prechádzke obom dvojičkám mimovoľne stisol ruku a ony ako na povel pozdravili neznámeho človeka. Ocko sa ich spýtal, kto to bol a oni mu odvetili, že pozdravili preto, lebo im stisol ruku,“ hovorí Dáša Meňkyová.
K športu doviedol všetkých vnukov
Jeho celoživotným hobby bola práca v záhrade, dokonca ako šesťdesiatnik študoval Univerzitu tretieho veku – odbor Záhradkárstvo a ovocinárstvo. No jednou z najväčších lások bol pre Ivana Martinku šport.
„Ocko každodenne neskoro večer chodil polievať ľadovú plochu, ktorú vytvoril v areáli ZŠ na Sopóciho ulici neďaleko telocvične, aby mohli žiaci korčuľovať. Je tomu už viac než 45 rokov, no v súčasnosti by sa už ťažko našiel športový nadšenec - učiteľ telocvikár, ktorý by prinášal takéto obete pre svojich žiakov,“ hovorí Dáša Meňkyová.
Láskou k športu nakazil aj svoje deti a vnukov. V zime brával rodinu lyžovať na Oravu, v lete sa všetci venovali turistike.
„Naučil nás plávať, lyžovať, hrať všetky loptové hry. Ešte i počas oslavy sedemdesiatky u sestry Janky na chalupe sa obaja rodičia na chvíľu zapojili do rodinného volejbalového zápasu,“ spomína Dáša.
K športu viedol i všetkých päť vnúčat, no pri atletike zostal iba najstarší vnuk, Peter. Ten sa v hode oštepom stal trojnásobným majstrom Slovenska a ktovie, kam by to až dotiahol, ak by nebolo zraneného ramena. Vnučka Miška sa krátko venovala atletike, no potom si ju podmanil tanec. Vnuk Martin dlhé roky reprezentoval Slovensko v rýchlostnej kanoistike, jeho sestra Renáta sa venovala akrobatickému rokenrolu, dvakrát skončila bronzová na majstrovstvách sveta. Najmladší vnuk Kamil hrá extraligu v badmintone.
Ivan Martinka tak, ako si ho mnohí pamätajú. (zdroj: DM)
