NITRA. Vyškerený, protivne sa smejúci klaun spolu s inými hračkami v detskej postieľke, veľké umelé pavúky v spleti stoviek vlákien visiacich zo stropu, ale aj hygienické potreby, ktoré používajú ženy počas „svojich dní“.
Takéto viac či menej šokujúce inštalácie do 4. marca uvidíte v Bunkri Nitrianskej galérie. Priamo pre tieto priestory ich počas troch mesiacov vytvorilo trinásť študentov Katedry výtvarnej tvorby a výchovy UKF.
Na vernisáži sa odmaskoval
Kurátorom výstavy s názvom Ta bu bu je Martin Kratochvil, pedagóg tejto katedry. Na jej otvorenie prišiel zahalený v niekoľkých maskách, ktorých sa postupne zbavoval. Ako vysvetlil, „každý nosíme nejakú masku, aby sme sa nemuseli hanbiť za to, čo robíme alebo nerobíme“. Výstavou sa tiež „odmaskovali“ mnohých z mladých autorov, ktorí svojimi dielami prezradili, čoho sa boja, čo odmietajú, čo je pre nich tabu.
„Pri vymýšľaní koncepcie výstavy sme sa spolu so študentmi rozprávali, čo by ich zaujalo. Téma v podstate vznikla na základe toho, že majú svoje strachy, fóbie, resp. sami majú radi hororové filmy a podobne. Prišli na to, že to by ich zaujímalo, bola to taká prvoplánová záležitosť,“ hovorí Martin Kratochvil.
„Ale keď sme o tom ďalej uvažovali a nosili nejaké podnety a nápady, začali sme to z prvoplánových „škaredých anjelikov a zubatých krvavých strašidiel“ korigovať iným smerom. Začali sme uvažovať o tom, čo je to strach, čoho sa bojíme, čo odmietame a prečo.“
A tak začali študenti analyzovať túto celkom závažnú psychologickú záležitosť. Vo svojich dielach začali zhmotňovať nielen svoje osobné strachy a fóbie, ale aj spoločenské.
Tvorba ako arteterapia
Podľa Kratochvila chceli výstavu pôvodne nazvať Scary, strach - ako ho vieme vyvolať, zvládnuť, či existuje nejaká vizualizácia strachu. „Samotný obraz nás nevie tak vystrašiť, pokiaľ nemá desivú aj inú, napríklad akustickú, svetelnú či pohybovú kulisu. Až vtedy vyvoláva nejakú emóciu,“ pokračuje pedagóg.
„Namiesto prvoplánových nápadov a tém sa autori začali zaujímať o problematiku odmietania, čoho a prečo sa bojíme. Niektorí študenti spracovali problém iného človeka, nechceli rozobrať ten svoj, takže si to tabu nesú v sebe ďalej. Ďalším autorom sa tvorba v istom zmysle stala arteterapiou, keďže sa tým zaoberali a problém si racionalizovali.“
Naše strachy a fóbie vedú aj k tomu, že si niečo z rôznych dôvodov zakazujeme. Niekedy nemáme racionálny základ, inokedy máme. Sú to nejaké zákazy, ktoré sú v podstate pravidlami spoločnosti, aby sa mohla zdravo vyvíjať „Napríklad taký zákaz incestu je pre spoločnosť zdravý, je to tabu. Začali sme sa teda výstavou uberať aj smerom k zakázaným, tabuizovaným témam. Z toho vyplynul aj názov Ta bu bu, ktorý vyjadruje isté zastrašovanie ale aj niečo zakázané, čoho sa máme báť,“ poznamenal kurátor.
Umenie posúva hranice
Autori pracovali v ateliéri sochárskej tvorby, tvorili priestorové médiá (sochy, inštalácie), plošné sú zastúpené len v malej miere. Pracovali so sadrou, textilom, plastami...
Niekto napríklad trpí arachnofóbiou, preto je v Bunkri inštalácia pavúkov a siete „pavučín“, iný zas riešil tripofóbiu – strach z dier v tele, preto tu možno vidieť inštaláciu deravých „ľudských tiel“.
Viac-menej všetky strachy, fóbie či tabu spájali študenti s telesnosťou. „Napríklad niekoho môže šokovať inštalácia hygienických potrieb pre ženskú periódu. V minulosti to bola úplne tabuizovaná téma, dnes je tomu inak. Mňa úprimne prekvapili všetky tie tvary, veľkosti a dizajnové riešenia dámskych vložiek, bolo to pre mňa aj poučné,“ pousmial sa kurátor.
K zaujímavostiam optického charakteru podľa neho patrí práca jednej študentky, ktorá sa zaoberala sexualitou ženského tela vo vzťahu k mužskému. Vytvorila kaleidoskopické objekty, v ktorých vidíte niečo, čo ani neviete poriadne identifikovať. Človek to musí poriadne preskúmať.
„Ide tu o otázku tabu, čo je pre niekoho hraničné a čo už nie. Pre lekára nie je v ľudskom tele hraničné nič, rovnako vo výtvarnom umení neexistuje tabuizovaná téma. Ale pre mnohých ľudí v spoločnosti stále existuje veľmi veľa tabu. No spoločnosť sa mení a umenie je tu aj na to, aby hranice posúvalo.“
