NITRA. Vladimíra Ollé si kedysi život bez cukru nedokázala predstaviť. Bolo normálne, že na posedenie zjedla celú čokoládu, bonboniéru či pol plechu koláča. Až keď si priznala, že ju cukor úplne ovláda, rozhodla sa s ním rozlúčiť. Teraz sa cíti slobodná a jej život je vraj oveľa sladší ako predtým.
Dlho nevedela, že je závislá
Od útleho detstva vyjedala kredenc. Potajomky chodila na kockový cukor, keď sa minul, vždy sa doma našiel práškový alebo kryštálový. Ako prišli na trh umelé sladidlá a jej mama si ho začala dávať do kávy, potajomky ho jedla, bol drobný a nikto si nevšimol, že z neho chýba. Aj keď často športovala a dávala pozor na to, čo a koľko je, vekom sa kilá nabaľovali.
Vladimíra má za sebou roky prejedania sa a následných výčitiek. Dostala sa do kolobehu drastických diét, keď niekoľko dní jedla iba kapustovú polievku. Striedala nízkosacharidové diéty s paleodiétami.
Po nich sa prestala ovládať a opäť siahla po šiestich krémešoch na posedenie. Počas materskej odmietala svojmu dieťaťu dávať cukor, pretože dbala na to, aby malo vyváženú stravu. Keď ho uložila spať, zavretá v špajze vyjedala bonboniéru.
„Po druhom pôrode som zjedla 800-gramovú bonboniéru na dva razy. Vtedy som pochopila, že som závislá,“ hovorí Vladimíra. A to bola len časť z návalov žravosti, ktoré mala.
Vyskúšala experiment
Začala zbierať informácie o zdravšom životnom štýle a stravovacích smeroch. Aj keď obyčajný cukor nahrádzala niečím iným, stále sa točila v bludnom kruhu. Nezjedla tabuľku čokolády osladenú bielym cukrom, ale celú čokoládu s brezovým cukrom.
Keď sa stretla s pojmom „závislosť od cukru“, uvedomila si, že toto je jej problém. Rozhodla sa, že vyskúša pokus a postupne z jedálnička vylúči cukor. Po troch mesiacoch sa zbavila závislosti od cukru. Sladké ju úplne prestalo ovládať.
Niečo si vyrába sama
Po tom, ako začala študovať v obchode etikety, zistila, že v potravinárskom priemysle je cukor prirodzenou súčasťou výroby. Výborne konzervuje, dodáva potravinám konzistenciu aj objem a je lacný. Nájdeme ho nielen v sladkostiach, ale aj v šunke, šalátových zálievkach, kečupe, polotovaroch či mäsových konzervách.
Aby sa vyhla zbytočnému cukru, začala si vyrábať vlastný kečup, raňajkové cereálie, piecť vlastný chlieb. Do jedálnička zaradila prirodzené ingrediencie, teda potraviny, nie potravinové výrobky.
Sladkú chuť cíti aj v zelenine
Aj keď existujú sladidlá, ktoré pre naše telo nie sú nebezpečné, Vladimíra sa doslova riadi heslom „nesladím“. Keďže už nemá potrebu jesť sladké, nepečie ani koláče. Ako z jedálnička vylúčila cukor, intenzívnejšie cíti sladkú chuť napríklad v šľahačkovej smotane.
„Na raňajky máme všetci štyria jeden banán. Je pre nás taký sladký, že každému úplne stačí štvrtina z neho,“ vraví so smiechom Vladimíra.
Sladkú chuť teraz výraznejšie cíti v koreninách, napríklad v škorici, muškátovom oriešku, ale aj v paradajke či zrelej červenej paprike.
Knihou chcú pomôcť aj iným
Keď po niekoľkých rokoch Vladimíra stretla svoju kamarátku Angeliku Kutišovú, z jej rozprávania pochopila, že závislosť od cukru je aj jej problém. Angelika sa do experimentu pustila tiež. Postupne sa obe zbavili závislého pojedania. Cítili sa dobre a život začali žiť úplne inak.
Chceli sa so svojimi pocitmi podeliť, dať im ucelenú formu. Prišiel nápad napísať knihu, kde by ľuďom ukázali, že existuje závislosť od sladkého a poskytli návod, ako s touto závislosťou bojovať. Spolu s ďalšou kamarátkou, Silviou Langermann, vydali knihu Nesladím.
Autor: Monika Hudecová
