NITRA. Symbiózu literárneho, výtvarného i hudobného umenia priniesol Nitranom večer s názvom Elégia svetla. Svoju druhú zbierku básní doplnenú o reprodukcie diel Petra Bartu predstavila Marta Zamoyska, jej verše recitoval herec Juraj Sarvaš, ktorý knihu obom autorom pokrstil. Priam éterická krása Bartových sôch a obrazov potešila návštevníkov synagógy aj naživo, hudbou večer doplnili Ervin Schönhauser a komorný orchester ZOE.
Písať začala ako študentka
Marta Zamoyska, vlastným menom Marta Šimo-Svrčeková, je rodáčkou z nitrianskych Pároviec a už celé desaťročie pracuje v riadiacej funkcii v Nových Zámkoch, kde žije tridsať rokov. Stále má však veľmi blízko k rodnému mestu, kde prežila detstvo a časť mladosti. Vyštudovala filozofiu, po štúdiách cez prázdniny pracovala ako poštárka. S poštou chodila aj do Nitrianskej galérie, kde ju ako čerstvú absolventku Pedagogickej fakulty prijal do zamestnania riaditeľ Štefan Valent.
Práve tam bol počiatok jej poetickej tvorby. „Permanentne som s veršami začala pod vplyvom Nitrianky Evy Ruthovej, ktorá organizovala v galérii literárne večery pri fontáne. Počas nich som videla recitovať mladých autorov. Inšpirovali ma a na ďalšie večery som už mala napísané vlastné básne. Odvtedy som písať neprestala a vždy, keď ma niečo trápilo, starosti som postavila bokom a tvorivé nadšenie ma tak očarilo, že na skrivodlivosť som zabudla,“ hovorí Marta Zamoyska.
Celé roky písala básne do šuplíka, neskôr vyšli v Almanachu Nitra. Spolupracovala tiež pri vydaní spevníkov ľudových piesní či zbierok rečňovaniek a hádaniek. Napísala desiatky recenzií a kurátorských príhovorov.
Menej o láske, no viac o smútku
Na jar pred tromi rokmi vydala svoj básnický debut Viešviem. V jej poézii je cítiť hlboká láska k Bohu, k človeku, k rodnému mestu, k životu, k jeho strastiam i radostiam. Sú to verše o bytí a nebytí, o presahoch existencie človeka z pohľadu nadčasového i časného ľudského rozmeru.
Teraz v Nitre prezentovala svoju druhú básnickú zbierku Elégia svetla. Obsahuje verše z posledných 20 rokov, ktoré doplnila reprodukciami diel nitrianskeho sochára a maliara Petra Bartu.
„Petra poznám od školských rokov. Chodil za svojou mamou do galérie v čase, keď Gitka bola mojou
kolegyňou. Práve v jej ateliéri v galérii som trávila počas pracovnej doby krátke relaxačné minúty. Aj vtedajší riaditeľ Pavol Sika sem chodieval a tu tvoril svoje noviny Originál. A keď sme videli, že Peter sa začína orientovať výtvarným smerom, podporili sme ho,“ spomína Marta Zamoyska.
„Keď bolo už na čase ilustrovať moju druhú knižku, na stole som mala Peťov katalóg, do ktorého som písala recenziu. Tak mi napadlo, prečo by som neoslovila jeho? Diela, ktoré som si vybrala a ktoré sa objavili pri mojich básňach, sú aj súčasťou výstavy.“
Podľa Marty Zamoyskej je druhá zbierka podobným ponorom do duše ako prvá, len menej o láske a viac o smútku. „Nie, ja nie som smutná, len obsah básní je taký,“ smeje sa autorka, ktorá je vo svojej podstate veselá osoba. „Iste som ich ale písala v čase, keď som cítila smútok.“
Mramor, alabaster aj ónyx
Nitran Peter Barta je rovnako poet ako Marta Zamoyska, len s tým rozdielom, že on odhaľuje poéziu kameňa. Venuje sa komornej, monumentálnej sochárskej interiérovej a exteriérovej tvorbe, ktorú študoval aj v Taliansku, ale i maľbe a kresbe. Inšpirovaný najmä prírodou dáva nový život ušľachtilým materiálom - carrarskému mramoru, alabastru, ónyxu, čím je medzi mladými sochármi výnimočný. Pracuje aj s bronzom a drevom. V jeho olejomaľbách má svoje miesto zlato i striebro, v priehľadných častiach sôch zas objavuje prestupujúce záblesky svetla.
„Tieto diela predstavujú menší výber z mojej abstraktnej tvorby z posledných rokov. Dualita pokoja a pohybu, vnútorné napätie, dynamické tvary, to všetko je v nich. Pôsobia na človeka harmonicky, túži sa na ne nielen pozerať, ale aj dotknúť sa ich,“ hovorí Peter Barta.
„Sú o kráse, o premenách života, o radosti i smútku, ako aj naša spoločná básnická zbierka, ktorá sa mi páči. Je taká, ako sme si ju predstavovali. To, čo poetka vkladá do básní, môže nájsť divák aj v mojich dielach, je to veľmi prepojené. Pani Marta je kurátorkou mojich výstav – naposledy sme boli v Nitre, v Trenčíne aj v Prahe. Tento rok ešte plánujem výstavu v Bratislave, v Nových Zámkoch, ale aj v krásnom historickom prostredí kaštieľov a zámkov v strednej Európe.“
Tvorí v Habure na východnom Slovensku
Peter Barta v posledných troch rokoch tvorí v Habure na východnom Slovensku. Ako vraví, táto poetická krajina je pre neho tým pravým miestom. Tu sa jeho myšlienky stále vyvíjajú a čím je starší, tým viac si váži život, prírodu a všetko naokolo. Pred pár rokmi mal vážnu nehodu pri paraglajdingu, ale sochárčina ho plne vyliečila a cíti sa stále lepšie a lepšie.
„Intenzívne robím každý deň. V Habure som našiel fyzický i duševný pokoj a ideálne miesto pre tvorbu, no udržujem si aj svoj ateliér v Bádiciach pri Nitre,“ vraví umelec.
„Hoci stále u mňa prevláda poctivá remeselná robota, chcem pri práci využívať modernejšie technológie ako 3D ramená, CNC frézy, 3D skenovanie a podobne, ktoré moju tvorbu urýchlia. Stále hľadám možnosti a spôsoby, ako to urobiť ešte lepšie. Verím, že všetko príde s časom.“
