Čoskoro dovŕši 29 rokov a je kapitánkou mladučkého kolektívu nitrianskych basketbalistiek. Kedysi veľká nádej slovenského basketbalu sa k svojmu obľúbenému športu vrátila po dvojročnej odmlke. Milovanej lopte sa venuje popri náročnej práci advokátky.
Bolo ľahké vyštudovať právo popri basketbale? Kde ste študovali?
- Hovorí sa, že v živote nič, čo stojí za to, nie je ľahké. Venovať sa právu bol vždy môj sen, basketbalu som tiež prepadla ako už ako dieťa. Z tohto pohľadu som len spojila dve veci, ktoré ma napĺňali, spravila z nich priority a podriadila tomu všetko ostatné. To bolo na tom vždy to krásne. Veľa vždy závisí aj od toho, ako je človek nastavený. Samozrejme, bez podpory rodiny a blízkych, prívetivosti pedagógov Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde som študovala, chápavých trénerov a dobrého time managementu to mohlo dopadnúť ináč...
Ako dlho pracujete ako advokátka? Akým prípadom sa venujete?
- Hneď po škole som sa zamestnala ako advokátsky koncipient, v súčasnosti som v obore asi šesť rokov. Z toho ako advokát pôsobím druhý rok. Rada hovorím, že sa venujem ľuďom, nie konkrétnym odvetviam práva. Keď klient príde s nejakým problémom, tieto odvetvia sa niekedy prelínajú. Najviac sa však venujem bežným odvetviam ako občianske, obchodné, rodinné, trestné, pracovné a správne právo. Pochopiteľne, klientov zastupujem aj na súde.
Vnímate teraz basketbal inak, ako keď ste mali 16-18 rokov?
- Áno aj nie. Momentálne vnímam basketbal s väčším nadhľadom, keďže mám civilné zamestnanie, beriem ho skôr ako relax. V šestnástich bol basketbal život. Toto porovnanie však padá, hneď ako vkročím na ihrisko. Vtedy je to len radosť z hry, čistá hlava a chuť víťaziť. Určite vnímam aj paralelu s mojou prácou. Keď chce byť človek úspešný, potrebuje byť disciplinovaný, vedieť tvrdo pracovať a nikdy sa nevzdávať. Toto všetko vás naučí šport. Keď k tomu pridáte srdce, odmenou je váš dobrý pocit a spokojnosť klienta, resp. trénera.
Váš otec bol ligový volejbalista. Nechcel mať z vás volejbalistku? Čo rozhodlo u vás o basketbale?
- Už od malička som mala vlastnú hlavu a išla som vlastnou cestou. Okrem toho, po prvých tréningoch s basketbalovou loptou bolo všetkým naokolo jasné, že to je láska na celý život. K volejbalu mám však stále blízko.
Z Nitry ste odišli skoro, ale stihli ste tu zažiť nejaké úspechy v mládeži, že?
- Z Nitry som odišla v pomerne v mladom veku, v 15 rokoch, kedy veľké mládežnícke úspechy Nitru len čakali. S hrdosťou si však spomínam, že „do sveta“ som z domu odchádzala s kadetským zlatom na krku.
Za ktoré kluby ste potom hrávali a s akými úspechmi?
- Prvé kroky smerovali do Ružomberka, odkiaľ som sa po roku presunula do Košíc. Tam som hrávala za Viktoriu Košice (juniorské zlato), neskôr pretransformovanú na BSS Košice, s ktorým som získala aj svoj prvý extraligový bronz. Dva pekné roky som bola v Prešove, (extraligové striebro), rok som pôsobila v Poprade a tri roky v Piešťanoch, s ktorými sme vybojovali extraligový bronz a o rok neskôr aj striebro. Po dvojročnej pauze som sa uplynulú sezónu vrátila na palubovky v domácej Nitre, stále predsa čakám na to vytúžené zlato, ha-ha...
Ako mládežníčka ste patrili medzi nádeje slovenského basketbalu. Mám však pocit, že sa vám nepodarilo naplno presadiť svoj talent. Poznáte príčinu?
- Hovorí sa, že človek mieni, pán Boh mení... V 17 rokoch som na zápase utrpela zranenie ľavého kolena, ktoré si nakoniec vyžiadalo päť operácií v priebehu dvoch rokov, vrátane dvoch plastík predného krížneho väzu. To je moment, kedy sa človek zastaví, zamyslí a začne tvrdšie študovať, ha-ha. Aj keď dnes už nie sú u športovcov takéto zásahy do kolena niečím neobvyklým, dá sa povedať, že u mňa to zmenilo celkové smerovanie. Dnes som za to vďačná. V súčasnosti však koleno drží, ako má, a je hrozne príjemné večer vymeniť lodičky práve za basketbalové tenisky.
Máte v tíme spoluhráčky vo veku 18-19 rokov, tiež sú viaceré v mládežníckej reprezentácii. Myslíte si, že majú šancu niečo dokázať?
- Určite áno a veľmi im to prajem. Sú práve vo veku, kedy je dôležité správne sa rozhodovať, a to nie len na ihrisku, ale aj v živote. Potenciál majú veľký a ja sa veľmi teším, keď vidím, ako basketbalovo, ale aj osobnostne rastú. Mnohé zažívajú svoje prvé roky v extralige, takže keď môžem pomôcť skúsenosťami, rada poradím. Sú veci, ktoré zase učia ony mňa, takže je to taká symbióza. A najmä sme taká bláznivá kopa!
Ženský basketbal v Nitre stojí len na pár ľuďoch. Ste rada, že si môžete doma zahrať ligu?
- Teším sa, že sa v meste pod Zoborom pomaly opätovne obnovuje extraligová tradícia a do haly vždy zablúdi čoraz viac divákov. Veď pre nich to robíme! Je to odmena nielen pre hráčky, ale aj docenenie mnohokrát mravčej práce manželov Sailerovcov, keďže Nitra je v súčasnosti naozaj takým rodinným klubom. Keď sa však niekde stretne pár „bláznov do basketbalu“, tie hranice sa strašne posúvajú a očakávania rastú. Darí sa to však samozrejme aj vďaka podpore mesta, univerzity a našich sponzorov.
“Treba byť disciplinovaný, tvrdo pracovať a nikdy sa nevzdávať. To platí v športe aj v mojej práci.
„
V civile pracujete v oblasti, kde ide o spravodlivosť. Ako vnímate, keď v športe rozhodcovia nepískajú rovinu?
- Asi ako každého športovca, vie ma to značne podráždiť, obzvlášť preto, že do oblasti práva ma zlákal práve cit pre spravodlivosť. Aj keď k tomu treba podotknúť, že 'právne' neznamená vždy aj spravodlivé. Naučila som sa však vziať to ako výzvu a čo najlepšie aj takúto 'motiváciu' využiť v prospech tímu. Hrať treba s takými kartami, aké dostanete.
Máte ešte nejaké ambície na basketbalových palubovkách?
- Bez ambícií sa len ťažko posúva vpred. Aj keď tie moje sú už určite nastavené inde, ako keď som sa venovala len basketbalu a štúdiu. Aktuálne je mojím najväčším prianím radosť z hry a zdravie, a keď sa mi popri tom podarí dobyť aj nejaké súperove palubovky, bude to len plus. To ale neznamená, že nemám chuť vyhrávať! Držím sa dvoch takých hesiel. Jedno je robiť veci s pokorou a druhé „nikdy nehovor nikdy“.
Môžeme zabŕdnuť aj do súkromia? Priateľa máte? Chcete si založiť rodinu?
- Ale len, ak to nikomu nepoviete, ha-ha... Na všetko v živote je ten správny čas, tak dúfam, že keď príde, budem o tom vedieť medzi prvými...
