NITRA. Výstavou s názvom Z javiska do hľadiska sa v sále Dome Matice slovenskej predstavuje Eva Čabová. Žije a tvorí v rodnom Lučenci, tu si naplno vychutnáva dôchodcovský vek a v ňom si napĺňa svoj detský sen – maľovanie.
Mala súkromných učiteľov
Neprofesionálna výtvarníčka ukončila stredoškolské všeobecné vzdelanie a keďže na VŠVU v Bratislave ani na Akadémiu výtvarných umení v Prahe sa opakovane nedostala, zamestnala sa. Nikdy sa jej nepodarilo pracovať v umeleckej sfére, aj keď ju to priťahovalo. Vždy to boli podniky či firmy technického zamerania, alebo obchodu a služieb zákazníkom, kde svoje výtvarné a estetické cítenie spontánne vsúvala do svojich pracovných činností – veľa razy si to ani sama neuvedomovala.
„Odnepamäti som rada kreslila a maľovala. Ale až na strednej škole som sa začala maľovaniu venovať so zámerom ďalšieho výtvarného štúdia, a tak mi rodičia dopriali súkromného učiteľa, ktorým bol akademický maliar a reštaurátor žijúci v Lučenci Gustáv Gerö. V tom čase mal skoro 80 rokov a súkromné hodiny už nedával, no keď si pozrel moje práce, rozhodol sa skúsiť to so mnou,“ spomína Eva Čabová.
Dva roky u neho kreslila, učila sa základy perspektívy, figurálnej tvorby, portrétovania i kompozícií. Rok po maturite ďalšie dva roky navštevovala ateliér profesora Karla Součka v Prahe, kde maľovala hlavne temperami. Potom prišla rodina a výtvarné štúdium šlo stranou, aj keď ešte nasledujúcich 6 rokov pražský ateliér sporadicky navštevovala.
Chodí do umeleckej školy
„Napokon som prestala maľovať, sem-tam som podľa potreby šila, vyšívala, štrikovala alebo háčkovala. Výtvarnému umeniu som sa opäť začala venovať až na dôchodku, a naozaj naplno. Presne od novembra 2014, kedy ma oslovila moja dcéra, aby som jej na záver roka vymyslela, prípadne vytvorila novoročné darčeky pre kolegov a obchodných partnerov. Tak som si po viac ako 40 rokoch opäť kúpila štetce, špeciálne farby na sklo, dala som si narezať sklíčka a začala som to skúšať.“
Nemilo ju prekvapilo to, že ruka neposlúchala, netvorila podľa predstavy. Keďže ale niečo sľúbila, tak to dennodenne skúšala a do polovice decembra bolo 50 obrázkov na skle na svete. Najskôr to boli jednoduché motívy kvetov, motýľov, vtáčikov... No maľovanie jej zachutilo a tak touto technikou pokračovala ešte celý nasledujúci rok. Tak vznikol súbor malých farebných obrázkov nazvaných Pre radosť.
„Tvorím neprofesionálne, veď som ešte len na začiatku svojho snaženia, preto som sa prihlásila do súkromnej základnej umeleckej školy v Lučenci, kde si už tretí rok osvojujem nové techniky kresby, grafiky i maľby a hlavne konzultujem svoju domácu tvorbu s odborníkmi, za čo som im veľmi vďačná,“ priznáva pani Eva.
V Nitre má premiéru
V tvorbe je jej blízka najmä krajinomaľba, inšpiruje sa na svojich cyklotúrach po regióne. No rovnako rada maľuje portréty – vždy, keď ju niekoho tvár zaujme, je to výzva, či dokáže výstižne zachytiť výraz a charakteristickú črtu. Keď sa darí menej, opakovane maľuje ten istý portrét.
„Ako som spomínala, začínala som maľovaním na skle, po roku som prešla na pastel a po ďalšom na maľbu akrylovými farbami. Po polroku s akrylom som sa pustila do olejomalieb,“ pokračuje výtvarníčka. „Popritom som v škole tvorila grafiku – linoryty, suchá ihla a monotypia. Nemám vyhranenú, obľúbenú techniku, osvojujem si ďalšie a ďalšie.“
Prvá výstava na akcii Vidinský krpec 2016 bola kolektívna, prvú samostatnú výstavu mala vo firemnej galérii v Slovenskej Ľupči. Nasledovali ďalšie výstavy, jedna z nich - Novohrad v obrazoch – bola inštalovaná v kaštieli rodu Forgáčovcov v Jelenci. V našom meste sa teraz prezentuje prvý raz.
„Nitranom predstavujem výlučne portréty a figurálnu tvorbu – spolu 31 obrazov vytvorených špeciálne pre túto príležitosť. Ide o olejomaľby a kvaše,“ vraví autorka.
„Zámerom tejto výstavy je navodiť predstavu javiskovej scény a hľadiska, takže celá výstava je rozdelená na dve zóny - javiskovú, kde sú na ploche jednej steny umiestnení tzv. účinkujúci tohto deja a na susednej stene vyhrávajú hudobníci. Scénu publika tvoria portréty v sústredenej i uvoľnenej, usmiatej póze. Susediacu stenu dotvárajú obrazy skupinového figurálneho charakteru.“
Podľa výtvarníčky celkový zámer na otvorení výstavy vyšiel presne tak, ako si priala, keď živý javiskový obraz tvoril hudobný hosť - spevácka skupina Janíkovská studnička a ďalší živý obraz tvorili hostia, ktorí prišli na vernisáž. Svojím spôsobom vzájomne zotierali hranice javiska a hľadiska a v umelcovi nachádzali diváka a v divákovi priamo aktéra umeleckého diela.
Miluje tanec aj jazdu na bicykli
Už ako malému dievčatku jej učarovali Michelangelove sochy, v knižnici u rodičov je veľká kniha o ňom aj s fotografiami, v ktorej dodnes rada listuje a tej krásy sa nevie nasýtiť. Oslovuje ju aj tvorba Jána Kulicha. Martina Benku, Sibily Greinerovej či Pabla Picassa.
„Robí mi radosť, keď tvorím a cítim, že som trafila klinec po hlavičke. Keď sa mi podarí čistota štýlu, keď cítim, že obrázky dýchajú a hlavne, keď mám spätnú väzbu od iných,“ vyznáva sa autorka. „Toto všetko ma napĺňa takou jednoduchou čistou krásou a vtedy si vždy spomeniem na svojich prvých učiteľov - uja Geröa a strýčka Součka a som im nesmierne vďačná za všetky tie hodiny v ich spoločnosti. Tiež mi spraví radosť, keď sa v zuške stretnem so spolužiakmi, pri ktorých odrazu omladnem o veľa, veľa rokov, teším sa s nimi z ich úspechov i tvorby a vzájomne sa povzbudzujeme.“
Okrem maľovania Eva Čabová veľmi rada číta knihy, básne, má rada ručné práce, obľubuje vážnu hudbu. Od detstva miluje tanec, najmä balet, a nesmierne rada jazdí na bicykli po ich chotári, kde nasáva krásy prírody. Rada sa započúva do jej zvukov a na svojich potulkách krajinou si neraz v tichu posedí, aby umocnila vnemy z krásy, ktorá ju obklopuje a dotýka sa nás všetkých.
