NITRA. Scénickú impresiu na motívy predlohy diel Františka Švantnera uviedlo v piatok na scéne Domu Matice slovenskej Nové divadlo. Inscenácia Slovensko v obrazoch prináša javiskové spracovanie žánru lyrizovanej prózy v štyroch Švantnerových poviedkach.
Réžie sa ujal Šimon Spišák, dramaturgiu robila Veronika Gabčíková a scénografiu Karel Czech.
Ako nám režisér povedal, z predlohy sa pri spracovaní snažili zachovať čo najviac pôvodného textu. „Samozrejme tak, aby bol únosný, keďže inscenácia je určená hlavne mladému divákovi. Chceli sme zachovať literárne kvality textu a prelínať ho s javiskovou akciou a divadelnou metaforou,“ hovorí Šimon Spišák.
„Javiskové spracovanie je posunuté oproti originálu len minimálne, čo sa týka významu. Niektoré motívy sú spracované výlučne divadelne, ale mali by divákovi odovzdať rovnakú informáciu či emóciu ako poviedky.
Na dramatizáciu si členovia tvorivého tímu vybrali poviedky Piargy, Suky, Sedliak a Ľudská hra. Zvolili hlavne také, ktoré sa im páčili najviac, čo nebolo ľahké, lebo Švantner je veľmi kvalitný autor.
„Inscenácia v podstate ukazuje rôzne formy ľudského egoizmu. To spája jednotlivé príbehy a núti nás zamyslieť sa nad vlastným postojom k svetu okolo nás,“ pokračuje režisér.
„Jednotlivé poviedky sú postavené samostatne. Spája ich motív apokalypsy, prevzatý z poviedky Piargy, ale funguje to až v druhom pláne inscenácie a skôr tak nejako pocitovo.“
Scénografiu mal na starosti Karel Czech, ktorý sa podpísal takmer pod všetky inscenácie Nového divadla, s výnimkou Pinocchia, ktorého výtvarne riešil Ivan Martinka, a pri kabarete 4 ženy na konci sveta výtvarnú koncepciu len konzultoval.
„Je to tak, že najťažšia inscenácia je práve tá, ktorá akurát vzniká, ale čo sa týka náročnosti výroby, tak najviac som sa „zapotil“ pri hre Cisárove nové šaty. Ale naopak, zdanlivo jednoduchá výprava k Anne Frankovej bola náročná v prvotných prípravách vymýšľania celkového výtvarného kľúča,“ povedal Karel Czech.
Podľa neho všetky Švantnerove poviedky v novej hre Slovensko v obrazoch majú viac-menej spoločné výtvarné riešenie, ide skôr o celkovou atmosféru, ktorú z poviedok a z tvorby Františka Švantnera mal. V tomto prípade riešil hlavne otázku, ako dostať na javisko prvky folklóru a vyhnúť sa pri tom pátosu.
„Odpoveď na túto otázku som našiel v kombinácii ľudových prvkov a chladnej a „priznanej“ techniky, ktorú divadlo ponúka. Postavy – či už v ľudových krojoch alebo v dobových kostýmoch – sa objavujú v sterilnej oceľovej konštrukcii na pozadí šedej pogumovanej fólie,“ vraví Karel Czech.
„Ide teda hlavne o kontrast, ktorý na mňa zapôsobil pri zoznamovaní sa so Švantnerovou tvorbou – kontrast ľudovej malebnosti a ľudských tragédií, ktoré sa v tomto prostredí odohrávajú.“
