O meste pod Zoborom tvrdí, že sa tu žije dobre. Ochotne nám odpovedal na otázky a podelil sa s nami o zážitky, ktoré sú nerozlučne späté s futbalom. Dušan BORKO.
Nie ste rodák z Nitry - našli ste tu svoj domov pred mnohými rokmi vďaka futbalu?
- Do Nitry som prišiel v roku 1979 študovať na VŠP a hrať futbal. Z viacerých ponúk som si vybral Nitru, lebo postúpila do 1. ligy a ja som chcel využiť príležitosť a zahrať si 1. ligu, ktorá v tom čase mala veľmi dobrú úroveň. Áno, dá sa povedať, že najmä vďaka futbalu som našiel v Nitre svoj nový domov.
V ktorých rokoch ste pôsobili v meste pod Zoborom ako hráč, resp. naskytla sa vám príležitosť aj vo vedení mužstva?
- Ako hráč som pôsobil v Nitre v rokoch 1979 a6 1990. Neskôr som robil asistenta trénerovi Ivanovi Hornovi. Dva roky som robil výkonného riaditeľa a potom opäť asistenta trénerovi Jozefovi Prochotskému.
Keď bolo v Nitre na futbale 15-tisíc ľudí Čítajte Bolo to minulé storočie, ale predsa - spomienky na slávne časy, keď Dušan Borko dával pekné góly, zrejme zostanú v spomienkach navždy...
- Nebolo to len minulé storočie, ale dokonca minulé tisícročie! Či to boli slávne časy, musia zhodnotiť pamätníci. Každopádne, spomienky na tieto časy sú nezabudnuteľné. Hrať proti pražským družstvám Sparte, Slavii, Dukle, Bohemiansu, Baníku Ostrava, Zbrojovke Brno bolo vždy sviatkom a nepreženiem, keď poviem, že ľudia, ktorí sa nezmestili na tribúnu, sledovali zápasy zo stromov, ktoré boli okolo ihriska. Mal som šťastie, že tréner Skyva mi dal hneď po príchode šancu hrať a taktiež vtedajší spoluhráči ma prijali medzi seba, za čo by som chcel hráčom ako Szabó, Dominka, Horn, Ilavský, Kukučka, Molnár, Hlavatý, Jež, Ivančík, Ťažký, Hodúr a ďalším, ktorých som nespomenul, aj s odstupom času poďakovať. Okrem toho sme s futbalom pochodili celý svet, čo bolo na tú dobu niečo výnimočné.
Na zápasoch federálnej ligy bolo na nitrianskom štadióne veľa fanúšikov futbalu. (zdroj: archív)Ako sa vám v Nitre žije? Nerozmýšľali ste niekedy odísť do iného kúta Slovenska, príp. do zahraničia?
- Do Nitry som prišiel z Prievidze a nakoľko väčšiu časť života som prežil v Nitre, považujem sa za Nitrana. Ak by som mal z Nitry odísť, tak jedine do Prievidze. Toto sú dve mestá, ktoré sú mi najbližšie a nikdy som neuvažoval, že by som žil niekde inde na Slovensku a o zahraničí som neuvažoval už vôbec. Je dobré, že Slováci dnes môžu cestovať po celom svete, vnímať a tiež porovnávať životnú úroveň doma a vo svete. Napriek určitým negatívam považujem Slovensko za úspešnú a hlavne bezpečnú krajinu a Nitru za mesto, kde je pekné žiť.
Čomu sa venujete v súčasnosti?
- Čo sa týka futbalu, tomu sa profesionálne nevenujem. Pracujem ako štátny zamestnanec a vo voľnom čase sa motám okolo domu, záhrady a športujem. V zime bežky, v lete bicykel a k tomu dvakrát do týždňa futbal.
Stretávate sa občas s niektorými bývalými spoluhráčmi? Zahráte si futbal ešte aj dnes?
- Ako som už spomenul, dvakrát do týždňa sa stretávame na futbalovom štadióne bývalí hráči Nitry, zahráme si futbal, pri ktorom sa občas poriadne pohádame, ale hlavne sa veľa nasmejeme pri spomienkach, čo všetko sme s futbalom zažili. Okrem toho nám vedenie klubu poskytuje spoločenské priestory, kde oslavujeme životné jubileá a taktiež absolvujeme priateľské zápasy, na ktoré nás pozývajú pri rôznych výročiach a oslavách v mestách a obciach najmä v Nitrianskom kraji.
Viera Rybanová
(Rozhovor bol súčasťou prílohy MY Nitrianskych novín: Nitra - starobylá aj moderná.)
Autor: Viera Rybanová
