Zoltán Molnár. (zdroj: am)Pocity víťazstva i prehry okúsil ako hráč a neskôr aj ako tréner. Dnes, už aj v dôchodcovskom veku, však futbal zostal jeho koníčkom. Krátky rozhovor nám poskytol Zoltán Molnár.
Spomienky sú príjemným momentom našich životov - obzvlášť, keď sú o dosiahnutých úspechoch. Vy a futbal - to je spojenie vašich športových aktivít od útlej mladosti. Ako si spomínate dnes na začiatky v športovej kariére?
- Od desiatich rokov som sa začal venovať aktívne futbalu v rodnej obci. Moje dorastenecké začiatky boli v doraste Slovana Bratislava. S týmto dorastom sme sa stali majstrami Československa. Po dorasteneckých úspechoch som hrával aj za A-mužstvo Slovana Bratislava spolu s hráčmi ako K. Jokl, M. Mastný, K. Gögh, Zlochovci, Čapkovičovci a iní. Po Slovane Bratislava moje kopačky viedli do Slovana Duslo Šaľa spolu s Jánom Hlavatým. Moje ďalšie futbalové kroky smerovali do TJ Plastiky Nitra v roku 1978. Po polroku som na chvíľku zakotvil ešte v Slavii Praha. Po roku som sa vrátil späť do Nitry, kde som hrával celých 11 rokov, z toho sedem rokov ako kapitán mužstva.
Tí skôr narodení si iste spomenú na vynikajúce osemdesiate roky nitrianskeho futbalu, kedy fanúšikovia držali na tribúnach palce Molnárovi, Hlavatému, Hodúrovi, Ančicovi, Kukučkovi či Borkovi. Aké to boli z vášho pohľadu roky?
- Tieto 80. roky boli najlepšie v mojej kariére. Darilo sa nám a mali sme stále vypredaný štadión. Fanúšikovia s radosťou chodili na futbal a držali nám palce. Zahrali sme si aj Intertoto Cup a precestovali sme s Plastikou celu futbalovú Európu.
Absolvovali ste v tom období aj zahraničné zájazdy s futbalovým mužstvom Nitry?
- Áno - boli sme za bývalého režimu dokonca aj v Strednej Amerike takmer mesiac (Panama, Kostarika, Honduras). V Európe sme hrali vo Švédsku, Maďarsku, Juhoslávii, Poľsku, Dánsku, Nemecku (NSR, NDR), Taliansku, Rakúsku, Španielsku.
Dres Nitry hájil celých desať rokov. (zdroj: archív)Čo nasledovalo po skončení aktívnej činnosti ako hráča? Venovali ste sa trénerstvu?
- Po 200 ligových štartoch som začal hrávať v roku 1997 v Rakúsku za SC Hofflein. Pôsobil som tam päť rokov ako hráč a dva roky ako tréner. Po návrate na Slovensko som sa stal trénerom Serede, Senca a potom Gabčíkova. Ďalej som pôsobil ešte opäť niekoľko rokov v Rakúsku a u nás ešte spomeniem Šaľu a samozrejme Nitru.
Čomu sa venujete v súčasnosti? Je futbal vaším koníčkom i dnes?
- Futbal je môj koníček po celý život. Teraz už len ako divák a pravidelne chodím každú nedeľu na futbal. Už som na dôchodku, ale trénerské aj hráčske skúsenosti by som rád ďalej odovzdal aj mladým futbalistom a doma samozrejme mojim vnukom.
Ako vnímate dianie vo futbale? Skúste porovnať súčasný futbal s tým spred 30 rokmi?
- Futbal je všade na svete fantastický a stále napreduje, na Slovensku však o čosi pomalšie. Návštevnosť na slovenských tribúnach je nízka.. V 80. rokoch na Nitru chodilo 11-tisíc ľudí, teraz oveľa menej. Väčšina dobrých hráčov opustila našu ligu a potom je ťažšie zostaviť kvalitné mužstvá. Nie sú peniaze, štadióny, motivácia ani diváci. Pevne dúfam, že sa to čoskoro zlepší. Verím, že hráči budú hrať dobrý futbal a opäť sa na tribúny vrátia diváci, že budeme mať moderné štadióny a opäť zažijeme tú krásnu futbalovú atmosféru ako v 80. rokoch. Držím palce našej Nitričke, aby opäť zažila to, čo sme zažili my.
(Rozhovor bol súčasťou prílohy MY Nitrianskych novín: Nitra - starobylá aj moderná.)
Autor: Viera Rybanová
