NITRA. Obrovským aplauzom vyprevádzali nitrianski diváci hercov Divadla Drak z Hradca Králové. Fascinujúce predstavenie Posledný trik Georgesa Mélièsa uviedli na javisku Starého divadla Karola Spišáka v rámci festivalu Stretnutie, Setkání, Spotkanie, Találkozás.
České divadlo, ktoré tento rok oslavuje 60 rokov od svojho vzniku, sa nitrianskeho festivalu krajín V4 zúčastňuje už od jeho začiatkov. Na jubilejný 20. ročník prišlo s predstavením, ktoré získalo viacero cien doma i v zahraničí.
Potešili ich spontánne reakcie
„Do Nitry na festival chodíme už veľa rokov a radi, hrá sa nám tu veľmi dobre. Aj dnes sa nám „Méliès“ hral veľmi príjemne, nesmierne nás potešili spontánne reakcie detského publika,“ hovorí Jan Popela, s ktorým si na scéne zahrali Luděk Smadiš, Petra Cicáková, Milan Hajn a Milan Žďárský.
„Ide o predstavenie, v ktorom je veľa kúzel a nitrianske deti naše čarovanie na javisku nádherne ocenili, tlieskali po jednotlivých kúzelníckych číslach. Bavili sa, ale zároveň vnímali podstatu toho príbehu. Deti v Čechách reagujú trošku inak - nieže by sa im to nepáčilo, ale ticho sledujú príbeh a potlesk príde až nakoniec.“
Režisérom predstavenia Posledný trik Georgesa Mélièsa je Jiří Havelka, scénografiu robil Marek Zákostelecký. Premiéru malo v roku 2013 a ako Jan Popela priznal, scéna by si už vyžadovala aj renováciu, keďže s ňou často chodia na zájazdy.
„Priestor okolo hry je veľmi dôležitý. Keďže na scéne čarujeme, musí byť správne zatemnenie, aby všetky veci vyšli. Nechceme však, aby táto komédia z repertoáru vypadla, pokiaľ baví publikum aj hercov. Dneska nám deti v Nitre dali toľko radosti, že to minimálne natiahneme ešte o dva roky,“ zasmial sa Popela.
V postavách sa striedali
Groteska, skoro až pantomíma bez slov s kúzlami, filmovou projekciou a autorskou hudbou formácie Dva dostáva podľa Popelu druhý život. V jednotlivých postavách sa herci postupom času či herečky odchodom na materskú vystriedali, keby to hrali stále tí istí ľudia, mohli by sa „unaviť“.
Takto dá každý nový protagonista svojej úlohe niečo nové zo seba, aj keď sa, samozrejme, snaží zachovať pôvodnú pohybovú a výrazovú štylizáciu konkrétnej roly. Zvlášť aj preto, že kúzelnícke triky musia byť urobené vždy rovnako a precízne, keďže všetci herci a dokonca aj technici (nie je ich ale na scéne vidieť), ktorí im pomáhajú, sú na sebe závislí.
Magická príťažlivosť
Javiskovo spracovať životný príbeh a dielo priekopníka kinematografie Georgesa Méliésa bol nápad režiséra Jiřího Havelku a scénografa Mareka Zákosteleckého. Dlho premýšľali, ako to urobiť zaujímavo, magicky a príťažlivo, preto veľkú úlohu v predstavení zohráva výprava.
Na istý čas si „požičali“ skutočného kúzelníka, od ktorého sa herci učili rôzne triky a kúzla. V reáli potom zistili, že oni tak na javisku čarovať nemôžu, keďže všetky rekvizity sa nezmestili na pódium a navyše sa ani nehodili do jednotlivých situácií hry. Takže nakoniec robia kúzla a triky tak na polovicu ako kúzelníci, pomáhajú si pritom bábkovými vecami a rukami „niekoho iného“, koho nie je na javisku vidieť.
„Herci na naštudovanie hry a zároveň naučenie sa kúzel mali pomerne krátky čas, preto ich obdivujem, ako to zvládli. Mať medzi prstami cigary, ktoré miznú a znovu sa objavujú, to nie je len tak, treba to urobiť rýchlo, pekne a elegantne,“ dodal Jan Popela.
