NITRA. Hoci Ivana Gontková nie je herečka, istým spôsobom pokračuje v šľapajach svojho otca Ivana, ktorý je hercom Starého divadla Karola Spišáka a nadšeným propagátorom tradičného bábkového divadla.
Jeho dcéra sa rozhodla stáť trochu v úzadí a divadlu sa venovať z tej opačnej strany – ako tvorca. V domovskom divadle svojho otca nedávno vytvorila svoju prvú kompletnú scénografiu k inscenácii Legenda o Svoradovi a Benediktovi. Bola to vraj fuška, ale s výsledkom je spokojná.
Ivana Gontková s otcom počas predstavenia ich Tyjátra. (zdroj: Archív I. G.)Z Prahy späť domov
Vyštudovala tvorbu hračiek na Škole úžitkového výtvarníctva v Kremnici, čo je dosť blízko tomu, čomu sa venuje dnes. V odbore scénografia bábkarskej tvorby pokračovala na VŠMU v bakalárskom štúdiu, magisterské štúdium absolvovala na DAMU v Prahe. Študovala tu povedením Petra Matáska, ktorý je v bábkarských kruhoch veľkým pojmom.
„Aj keď je v Prahe viacej pracovných príležitostí, vrátila som sa po škole na Slovensko. Nie som silný, extrovertný typ, aby som sa v tvrdom konkurenčnom prostredí tamojších výtvarníkov vedela pretláčať dopredu,“ priznáva Ivana Gontková.
„Pravdu povediac, istý čas po škole som sa divadlu ani nevenovala, keďže som odchodom do Prahy stratila kontakty na Slovensku a potom naopak. Chodila som s otcom na „šnúry“ po Slovensku s jeho Tyjátrom a hrávali sme tradičné bábkové divadlo.“
Kus svojej práce nechala v rôznych projektoch - s Divadlom Úsmev a Sisou Michalidesovou urobila ešte počas školy veľkú Klauniádu, ktorá sa doteraz hráva na Lodi – Divadle v podpalubí v Bratislave, v Prahe má za sebou menšie scénografie. Keď prišla na Slovensko, veľkú príležitosť dostala v spolupráci s UKF.
„Je tu odbor budúcich pedagógov dramatického umenia do ZUŠ, učí tam pedagóg Pavol Smolík, inak dramaturg Národného divadla, s ktorým sme si ľudsky sadli. Robili sme spolu aj počas školy,“ pokračuje Ivana.
„Pavol Smolík mi po návrate z Prahy dal možnosť robiť Cyrana z Predmestia, hlavne muzikálové veci, ktoré uvádzali v Starom divadle. V podstate s nimi spolupracujem dodnes ako interná scénografka. Nedávno som s nimi premiérovala študentský muzikál Jesus Christ.“
Rešpekt a zodpovednosť
Vlani Ivana po prvýkrát spolupracovala so Starým divadlom - v rozprávkovej inscenácii Janko Hraško robila kostýmy a bábky, scénografiu mal Anton Duša.
„Veľa ľudí si možno povie – no však ona má otca v divadle, má protekciu. Ale bolo to inak, oslovil ma pán Duša, vynikajúci scénograf a pedagóg na VŠMU, čo ma veľmi potešilo aj prekvapilo, lebo si ho vážim ako kapacitu. Spolupracovala som tiež s výborným režisérom tejto hry Kamilom Žiškom,“ vraví Gontková.
„Táto moja prvá realizácia bola hlavne o rešpekte, pretože som robila prvýkrát oficiálne pre kamenné divadlo. Cítila som sa taká strašne malinká, dúfala som, že to všetko dobre dopadne, bola to veľká zodpovednosť.“
Ako priznáva, otec sa úplne dištancoval on nejakých rád, pomoci či zasahovania do jej práce. Povedal, že sa príde pozrieť na výsledok. Ani ona sama za ním nešla, skôr vraj bola takú hundravá a otvorene sa pred otcom ponosovala, keď sa jej niečo nepáčilo alebo to nešlo v dielni podľa jej predstáv. A naopak, ak sa niečo vydarilo a bola spokojná, pochválila sa pred ním. Mal takto istú predstavu o tom, čo dcéra robí a ako práce napredujú.
Pomáhala v dielňach
Svoju prvú kompletnú scénografiu hry mala Ivana Gontková na starosti v inscenácii Legenda o Svoradovi a Benediktovi. Sama robila scénu, kostýmy i bábky. Bola to zatiaľ jej najväčšia práca v Starom divadle.
„Náročná úloha, ale zároveň pre mňa výhoda, lebo som si to vedela výtvarne upratať tak, aby mi všetko sedelo a ladilo jedno s druhým. Hlavičky na všetky bábky som si vyrezávala a maľovala sama, telá robil Karol Ďuriač, ktorý bábky dával dokopy. S čím sa dalo, som dielňam pomáhala v rámci môjho voľného času,“ vysvetľuje 29-ročná scénografka.
„Spočiatku sme mali veľké oči, chceli sme rozpohybovanú scénu a ešte viac bábok a viac druhov, ako je v hre teraz. Zámer sme zachovali v tom, že máme marionety, maňušky aj mupety, spolu je ich štrnásť, pre krátkosť času sme ale vynechali plošné bábky. Je to pomerne dosť bábok na jednu inscenáciu, hercov sme trochu potrápili, museli si „zahorúca“ na bábky zvyknúť, pričom nemali veľa času, lebo ich výroba išla zároveň so skúšobným obdobím.“
Je radšej menej na očiach
Niet pochýb, že pre svoje povolanie sa Ivana rozhodla pod vplyvom svojho otca. Už odmala sa motala v prostredí divadla, jej mamina s ňou ešte v kočíku chodila do divadla a pomáhala upratovať priestory.
„Keď otec ešte pôsobil v Teatre Tatre, všetky prázdniny sme chodili s divadlom na zájazdy, takže na človeka sa to chtiac-nechtiac nalepilo. Každé jarné prázdniny som bola zavretá v divadelných dielňach - handričky, lepidlo, všetko s čím sa dalo niečo tvoriť, to bolo moje.“
Keď chcela ísť študovať herectvo, otec ju odrádzal, preto si dala prihlášku aj na scénické výtvarníctvo. Keď ju prijali na oba odbory, padlo rozhodnutie, že povolanie scénografky bude pre ňu vhodnejšie. „Aj preto, že som radšej menej na očiach. Keď sa na to s odstupom času pozerám, som oveľa radšej tam, kde ma nikto nevidí, ako na divadelných doskách.“
Je spokojná s tým, akým smerom sa v živote vydala. „Našla som sa v tom, čo robím, len ešte si to asi tak úplne nenašlo mňa. Bohužiaľ, nemôžem povedať, že sa venujem len tejto práci alebo že by som sa ňou živila. Ako scénická výtvarníčka som na voľnej nohe a popri tom robím čašníčku,“ bez okolkov priznáva Ivana.
„Viem, že aj veľa mojich kolegov je niekde zamestnaných alebo učí. Pokiaľ človek nemá istotu, že ide z predstavenia do predstavenia či do nejakého iného výtvarného projektu, musí uvažovať nad tým, že z niečoho treba aj žiť“.
Možno raz bude principálkou Tyjátra
Ivana bola na strednej škole v Kremnici, keď otec rozbehol svoj projekt Tyjátra, bolo to na počesť vtedy zosnulého Antona Anderleho. Bábkové divadielko s otcom chodievali hrať obe dcéry. Keď Ivana odišla na štúdiá do Prahy, zostalo to viac-menej na mladšej Rebeke. Karta sa obrátila, keď sestra odišla študovať čínštinu do zahraničia.
„Chodila som s ním počas prázdnin, otec mal hovorené slovo, vodil bábky a robil si hudobný sprievod na harmonike, ja som bola viac-menej pomocný človek pri vodení bábok. Otec vychádza z tradície, kedy bol jeden principál divadla a hovoril všetky bábky, aj ženské aj mužské postavy,“ vraví Ivana.
„Keď predstavenie skončí, otec deti pozve do zákulisia a im očká len tak žiaria pri pohľade na bábky. Dospelí nás zas potešia nostalgickým priznaním „jéj, na takéto niečo sme chodili, keď sme boli malí“.“
Čo víkend, to podujatie. Ivana má svoju prácu, otec tiež svoju v divadle, takže zladiť sa je niekedy veľký problém. „Naštudovali sme zatiaľ dva tituly - Herkules a Don Šajn. Ako novinky pribudnú Faust a Turecký ostrov,“ pokračuje scénografka.
„Hrať takéto jarmočné predstavenia ma baví, je to môj koníček, ale treba ich vedieť „predať“, mať v sebe komediantskú krv, a ja ju tak úplne nemám. Mne stačí to, že pomôžem, som po ruke. Ale človek nikdy nevie, možno raz budem sama chodiť ako principálka s Tyjátrom...“
