NITRA. Na hudobnej scéne sme zvyknutí na všelijaké uletené mená kapiel. Jednou z takýchto je aj nitrianska skupina Kýbel mačiek, ktorá vznikla v roku 2011. Spevák a basgitarista Tomáš Billik (Bilbo), gitarista Juraj Zaujec, gitarista Juraj Šarišský (Šariš) a bubeník Radoslav Konečný (Radúz) majú na konte dva albumy Vzbura Buranov (2012) a Degenerácia (2016).
Vlastnými pesničkami plnými šťavnatých výrazov, originálneho humoru a slovných hračiek vymysleli svoj hudobný štýl, ktorý nazvali buranroll - je to niečo medzi punk rockom a rocknrollom.
Poliali ju ruským šampanským
„Kýblomačkovský“ buranroll už nie je len na CD nosiči, ale má aj papierovú podobu. Kapela totiž nedávno predstavila svoju prvú knihu z histórie fungovania skupiny s názvom Päť rokov buranrollu.
„Ako spolumoderátora a špeciálneho hosťa sme si na krst do Trafačky pozvali Dalibora Daňka z U.K.N.D. Vďaka malému faux pas nám knihu nepokrstil on, ale spontánne som to urobil ja,“ prezrádza spevák a bloger SME Tomáš Billik. „Poliali sme ju ruským šampanským. Išlo nám o exotiku, azbuku v etikete.“
Ako už názov naznačuje, knižka mapuje prvých päť rokov kapely. Materiál Tomáš začal zbierať na blogu kapely. Ako hovorí, písal on, chalani len prispievali svojou existenciou a príhodami. Vraj už pred tromi rokmi bolo toho dosť na knihu, tak sa Tomáš rozhodol vydať ju.
„Knižkou sme tak nejako uzavreli jednu päťročnicu života našej skupiny, možno o pár rokov vyjde pokračovanie,“ vraví spevák. „O vzniku skupiny, o tom, čo mu predchádzalo, o jej začiatkoch, problémoch, prekážkach či skúsenostiach sa píše pomerne ľahko. V ďalších rokoch bude treba vystihnúť tie najzaujímavejšie veci.“
Na blogu Kýbla mačiek je dnes okolo 40-50 článkov, gro z nich v knižke vyšlo v upravenej podobe. Dopĺňajú ju ilustrácie kamaráta kapely Mateja Sekerku a takmer 200 fotiek z koncertov, skúšok a ciest za fanúšikmi. „Je to také leporelo, akýsi bedecker životom našej kapely,“ poznamenal Tomáš.
Natočili o nich dokument
Napriek tomu, že sa Tomáš na knižke riadne „namakal“, nemá paradoxne uvedeného žiadneho autora. Aj o sebe v textoch hovorí v tretej osobe. „Je to výpoveď kapely, nie moja. Osobne som síce vydanie knihy zaplatil, vyšla v náklade 100 kusov,“ vraví Tomáš.
Priznal, že knižka je síce riskantnou investíciou, ale keď vychádzal z tlačiarne, bol taký šťastný, ako keby sa mu narodil syn. „Napriek tomu, že je knižka ľahučká, je to celkom „macek“, má 320 strán.“
Podľa Tomáša môže byť knižka aj pre nehudobníkov príjemným sprievodcom v živote jednej hudobnej kapely. Vtipné, čítavé texty ponúkajú aj názory a pohľady členov skupiny, ich psychologický profil, rôzne zamyslenia, odbočky a nedejové kapitoly.
Na filmový scenár by to asi nebolo veľmi vhodné, myslí si Tomáš, až tak veľa sa tam toho zas nedeje, nemá to nejaké dramatické zápletky či vyvrcholenie, ale ako dokument by to celkom ušlo. „Mimochodom, o nás už jeden dokument vyšiel. Študent z VŠMU z našich koncertov natočil 10-minútový film ako ročníkovú prácu.“
Je amatérsky lingvista
Spevák kapely si myslí, že najlepší koniec hudby je žiadny. Je to energia, ktorá nezaniká, len preberá inú formu. Aj keď kapela sama už nefunguje, jej hudba ako taká sa vždy nachádza v nejakom spiacom móde.
„Naše pesničky sú o neduhoch jedinca a jeho morálnych a iných nedostatkoch, o nefunkčnom spolužití medzi ľuďmi a nedostatku porozumenia zo strany spoločnosti k človeku, existenciálne témy poňaté osobitým štýlom. Všetky sú v slovenčine, ale na nový album som napísal aj jednu v poľštine,“ hovorí Tomáš, ktorý sám seba považuje za amatérskeho lingvistu.
Okrem základov poľského jazyka výborne ovláda angličtinu a ruštinu. „Chalani moju poľskú pesničku ofrflali, ale ja som ju nepísal samoúčelne. Raz by som chcel s kapelou obehnúť koncertmi južné Poľsko.“
Bizarnosti ruského sveta
Keďže je Tomáš dobrodružný typ a ako samouk má ruštinu v malíčku, vybral sa nedávno cez jednu organizáciu na stáž do Ruska. V jazykovej škole v meste Volgodonsk v Rostovskej oblasti učil deti, mládež a dospelých angličtinu.
„Zažil som tam žmýkací kapitalizmus. Šesť dní do týždňa som učil 5 - 10 hodín prakticky bez prestávky. Prvé dva týždne boli úplne absurdné, rôznych defektov a anomálií bolo veľa a vtipných príhod ešte viac. Akúkoľvek spoločnosť by som nimi mohol baviť niekoľko hodín. O bizarnosti ruského sveta som písal aj na svojom blogu, malo to úspech,“ spomína Tomáš.
Osadenstvo jeho hodín bolo rôznorodé. Učil majiteľa reštaurácie, manažéra závodu aj školopovinné deti. Na európske pomery mal slabý plat, ani minimálna mzda to nebola, ale na miestne ruské pomery to bolo dosť.
Do mestečka Volgodonsk prišiel štvrtok večer okolo 20. h a ako neskôr zistil, celkom naivne predpokladal, že piatok učiť nebude, len ho niekto kompetentný zrejme uvedie do systému výučby v škole a cez víkend bude mať voľno.
„No sekretárka jazykovky ma večer privítala s tým, že v piatok o 9. ráno začínam. Nevedel som, koho budem učiť, netušil som teda, aké podklady si mám na hodiny pripraviť, nedali mi ani žiadne pomôcky. Sekretárka mi poradila, aby som z internetu stiahol rozprávku v angličtine s ruskými titulkami. V byte však nebol internet, musel som sa ponáhľať do obchodu vybaviť si simkartu.“
Na druhý deň dostal Tomáš od sekretárky tabuľku s kopou mien budúcich žiakov, no bez akýchkoľvek údajov o úrovni ich ovládania angličtiny. Piatok učil 6 hodín bez prestávky, v nedeľu dokonca 10. „Bolo to ťažké, ale bral som to s humorom. Hovoril som si v duchu: toto sa vážne deje v mojom živote?“
Neskutočný bordel
Speváka zachránilo to, že je majstrom improvizácie, inak by vraj niektoré hodiny nezvládol. Často došli na vyúčbu iní ľudia, akých čakal. Bordel bol podľa neho neskutočný. Mohol vraj aj holý tancovať po stole - pokiaľ by ho nikto nenabonzoval, bolo by to v pohode.
„Ako trojmesačná skúsenosť to bolo fajn. Za tú dobu som si tu vytvoril svoj paralelný život - našiel som si kamarátov, kapelu, dalo by tam žiť možno ešte mesiac navyše, viac nie. Ruská povaha mi nesadla – ľudia tu veľa vecí prekrúcajú a zveličujú. Ja som trpezlivý, ale keď raz prekypím, už sa neovládnem. Ale každopádne to bolo poučné.“
