NITRA. Ráno 21. augusta 1968 zobudil obyvateľov Nitry hrmot ťažkej vojenskej techniky a vojenských kolón. Mesto postupne obsadzovali vojaci maďarskej armády, ktorí sa presúvali na vopred určené pozície. Podľa spomienok viacerých pamätníkov sa tanky vovalili do mesta takým spôsobom, že pri najmenšom zaváhaní či nepozornosti hrozilo, že chodec alebo vodič skončí pod pásmi tanku.
Okupačné jednotky začali okamžite obsadzovať dôležité úrady, inštitúcie, banky, podniky a ďalšie kľúčové body v Nitre a Nitrianskom okrese. Ako prvé boli obsadené a zabezpečené nitrianske kasárne. "Okolo 9. hodiny už pred bránou stáli tanky a mierili na nás delami. Ešte v noci nám povedali, že nás obsadzujú Sovieti, nikto však tomu nechcel veriť. Neskôr však už začalo vysielať rádio Vltava a odtiaľ sme sa dozvedeli, čo sa deje. Pamätám si, že okolo 4. hodiny ráno prišla k bráne dodávka s mierne podguráženými chlapmi. Chceli, aby sme im rozdali zbrane a šli bojovať proti Rusom," povedal pred časom na spomienkovom stretnutí Jozef Mesiarkin, ktorý mal ako čatár na základnej vojenskej službe v noci z 20. na 21. augusta 1968 službu pri bráne kasární.
Ráno 21. augusta už boli kasárne obkľúčené maďarskou armádou. Mesiarkin bol z Nových Zámkov a vedel sa s nimi dohovoriť po maďarsky. "Tí chlapci ani nevedeli kde sú. Všetko to boli záložáci, ktorých noc pred tým navliekli do uniforiem. Snažili sme sa im vysvetliť, že u nás žiadna kontrarevolúcia nie je a sú tu celkom zbytočne," povedal.
Situácia v Nitre bola mimoriadne napätá. V priebehu dňa sa začali na uliciach schádzať hlúčiky rozhorčených a protestujúcich ľudí, ktoré sa postupne zliali do mohutného davu prechádzajúceho po dnešnej pešej zóne. Podľa viacerých pamätníkov došlo k ostrým protestom Nitranov proti príslušníkom okupačných jednotiek pri obsadzovaní pošty. Napriek letnému a prázdninovému obdobiu to boli predovšetkým pedagógovia a mladí ľudia, ktorí prichádzali do ulíc a dávali zmäteným obyvateľom informácie o vývoji situácie.
K priamym ozbrojeným stretom medzi maďarskými okupačnými vojskami a obyvateľmi Nitry nedošlo. Ľudia sa obmedzili na menšie záškodnícke akcie, akými bolo vytrhávanie, alebo pretáčanie smerových tabúľ na cestách či výmeny nápisov na budovách úradov a podobne. "Pamätám si, že ľudia navigovali tankové kolóny do úzkych uličiek mesta, z ktorých sa obrnené jednotky dostávali iba veľmi ťažko. Snažili sa invázne vojsko aspoň takto spomaliť," spomína si pani Edita.
Podľa jej slov bola najhoršia neistota a strach. "Nevedeli sme čo sa bude diať. Snažili sme sa zásobiť trvanlivými potravinami, pretože nik netušil, čo nás čaká. Boli sme veľmi nahnevaní a zároveň sme sa báli. Pamätám sa, ako som sa veľmi preľakla, keď môj vtedy ešte malý syn vybehol na ulicu s hračkárskym samopalom a kričal svojím detským hláskom na vojenské kolóny "okupanti domov". Našťastie, si ho vojaci nevšímali. Boli to hrozné chvíle, ktoré by som už nechcela zažiť," dodala.
