Peter Hodúr sa narodil v Ostrave, pretože jeho otec (bývalý ligista) vtedy pôsobil vo Vítkoviciach. Hodúr starší hral za Nitru v úspešnej ére, jeho spoluhráčmi boli Molnár, Jež, Borko či Chatrnúch.
Peter vyrastal v Nitre, dnes má 42 rokov. Keď skončil v našej lige, hral v nižších súťažiach na Slovensku aj v Rakúsku. Už pätnásť rokov žije vo Váhovciach pri Seredi, kde sa dlho venoval ako tréner mladým nádejám.
Pred rokom sa stal rozhodcom v Oblastnom futbalovom zväze Galanta, no jeho elán mu vydržal len jednu sezónu.
Prečo ste sa dali na dráhu rozhodcu?
- Vyplynulo to z toho, že s pískaním začal môj syn Adrián, ktorý bude mať na jeseň 18 rokov. Hrával futbal po žiacku kategóriu, ale keď mal ísť do dorastu, rozhodol sa, že si chce vyskúšať rolu futbalového rozhodcu. Schválil som mu to. Bolo to v roku 2014.
Vozil som ho na zápasy a neoficiálne som mu robil postranného rozhodcu. Po súhlase oboch klubov. Adrián pískal žiacke zápasy. Mal odo mňa podporu na čiare. Keby sa niečo stalo, bol som poruke. Bolo to tak preňho lepšie, získal skúsenosti. Zväz by to mohol robiť pravidelne pri začínajúcich rozhodcoch, že im v prvých zápasoch na čiaru dá skúseného kolegu.
Pred rokom ste však už oficiálne figurovali na nominačnej listine rozhodcov.
- Áno, rozhodol som sa, že pomôžem futbalu v okrese. Povedal som predsedovi komisie rozhodcov, že môžem pískať zápasy dorastu a žiakov, ale v súťažiach mužov budem iba na čiare. Na mnohých zápasoch som bol delegovaný spolu s Adriánom, bolo ich viac ako polovica.
Ako hodnotíte toto rozhodcovské pôsobenie?
- Chcel som pomôcť futbalu v regióne, to bola moja motivácia. Na zápasy som sa najskôr tešil, ale postupne som si musel zvyknúť, že ľudia z hľadiska alebo funkcionári na mňa nakričia. Odmávaš dobre, najlepšie, ako vieš, ale aj tak schytáš nelichotivé slová. To človeka deprimuje.
Ani sa nečudujem začínajúcim rozhodcom, že nechcú ďalej pískať. Človek veľa prepočuje, ale oplatí sa to robiť? Veď rozhodcovia sú tu pre futbal a nedostávajú veľké odmeny. Mnohí funkcionári si nevážia rozhodcov, ktorí to robia za pár eur. Kto sa s tým nevie vyrovnať, tak skončí.
Peter Hodúr v roku 2000 v drese Nitry. (zdroj: archív MY)Tak ste sa rozhodli aj vy.
- Sľúbil som, že rok pomôžem a uvidím. Ale ku koncu sezóny sa v Galantskom okrese stali veľké neprístojnosti a inzultácie, hoci nie na mojich zápasoch. Niektorí tréneri a funkcionári sa správali neadekvátne. Aj to viedlo k môjmu rozhodnutiu.
Pre mňa bola vrcholom situácia na jednom mojom zápase, kde človek, s ktorým sa dobre poznám, na mňa nakričal: „Koľko si zobral peňazí od hostí? Koľko peňazí ti máme dať?“ Bolo to nepríjemné. To bola posledná kvapka.
Syn Adrián ako vníma ataky na jeho osobu?
- Nerobí mu to problém, vie sa cez to povzniesť. Má viac sebavedomia ako ja v jeho veku. Uvediem príklad. Bol asistentom rozhodcu v šlágri majstrovstiev okresu. Útočník hostí vnikal do šestnástky domácich, hlavný rozhodca zo svojho uhla faul nevidel, ale Adrián áno, zdvihol zástavku a na jeho pokyn hlavný odpískal pre hostí penaltu. Na to treba mať guráž.
Iní mladí chlapci, na ktorých funkcionári a hráči nakričali, to po pár mesiacoch zabalili. Na dedinách sú totiž ľudia, ktorí sa nevedia vmestiť do kože.
Stretli ste sa s korupciou?
- Odprisahám, za tento rok, čo som bol rozhodcom, som sa s ničím nestretol. V tých zápasoch, na ktorých som bol, nič také nebolo. Ani by som peniaze nezobral.
“Odprisahám, za tento rok, čo som bol rozhodcom, som sa s korupciou nestretol.
„
Môže byť, že by podplatili len hlavného a vás na čiare by obišli?
- To vylučujem. To sa nemohlo stať.
Možno vás ľudia poznajú, že ste slušný človek s kreditom, a preto to u vás s podplácaním neskúšajú?
- Možno áno, neviem. Ja si vážim hráčov, voči mne vystupovali slušne. Ja som nemal v šiestej lige so žiadnym hráčom problém, nikto mi nenadával. Rešpektovali moje rozhodnutia.
Čo pozitívne by ste našli na súčasnom dedinskom futbale?
- Je fajn, že stúpa počet klubov, ktoré robia s najmenšími deťmi – prípravkami. To kvitujem. Problémom je malý počet družstiev dorastencov, tým pádom nie je prísun hráčov k mužom. Kluby, ktoré neurobia tím starších žiakov, nebudú mať o chvíľu dorast, a potom nebudú mať hráčov do mužov. U detí je neochota venovať sa futbalu.
Štadióny na dedinách sú v akom stave?
- Záleží od dediny. Väčšinou sú postaršie. Ale dôležitejší sú ľudia, ako ťa prijmú na zápase. Je pekné, keď vám pred zápasom dajú kávu či malinovku. Sú kluby, ktoré aj keď prehrajú, ponúknu aj po zápase opäť nejaké pohostenie. Vážia si rozhodcu, že obetuje čas pre futbal. Ale sú aj také kluby, kde si rád, že dostaneš pohár vody.
Hrali ste v Rakúsku štvrtú a piatu ligu. V čom zaostávame za cudzinou?
- Mne sa tam páčilo, že všetci rešpektovali rozhodcu. Ak si hráč dovolil otvoriť ústa na rozhodcu, v momente zasiahol spoluhráč alebo tréner, „zahasili“ ho a musel držať jazyk za zubami. A to aj v prípade, keď sa rozhodca zmýlil. V Rakúsku som ani nepočul o inzultácii. Na tribúnach nepanuje žiadna nevraživosť, to je obrovský rozdiel. Nikto z divákov mu vulgárne nenadáva.
Má syn Adrián talent na rozhodovanie?
- Hrával futbal, má prehľad na ihrisku. Niečo v ňom je. Zatiaľ môže pískať len žiakov a dorast. Keď dovŕši 18 rokov, môže ísť ako hlavný medzi dospelých. Aj po zápase doma rozoberáme niektoré momenty. Budem ho ďalej podporovať. Uvidíme, kam to dotiahne.
