NITRA. Spojili tri odlišné druhy umenia a vytvorili špeciálny projekt, ktorý pôsobí na všetky ľudské vnemy. Tri umelkyne z rozdielnych krajín sa stretli na Akadémii v Düsseldorfe.
Aylin Leclaire, Jana Zatvarnická a Palina Vetter využívajú svetlo, zvuk či vôňu a vrstvia ich do štruktúr, ktoré sa navzájom prelínajú. Nestálosť a hranice vnímania spoločne skúmajú v nehostinnom prostredí Bunkra v Nitrianskej galérii.
Názov výstavy V orechovej škrupinke sa spája s ochrannou funkciou. Naráža aj na knihu od Stephena Hawkinga Vesmír v orechovej škrupinke, no predstavuje najmä samotný výstavný priestor.
Bunker či jaskyňa
Myšlienka kolektívneho využitia bunkra počas výnimočného stavu, jeho ochranná funkcia a podzemný charakter sa stali inšpiráciou k vzájomnej spolupráci umelkýň. Expozíciu spoločne pripravovali desať dní. „Nie je to tak, že jedna miestnosť by bola venovaná iba jednej autorke,“ vysvetľuje kurátorka Miroslava Urbanová. Veľmi úzko spolupracovali a museli na seba brať ohľad aj vzhľadom výber osvetlenia či rozmiestnenie exponátov.
Každá zvolila k podzemným priestorom iný prístup. Jedna ho vidí ako ochranný kryt, ďalšia zase ako jaskyňu. S druhou myšlienkou sa pohráva najmä maliarka Zatvarnická. „Má tam papiere aj plátna, na ktorých sú odtlačky častí tela, čo môže evokovať pravek a prvé jaskynné maľby,“ vraví kurátorka.
Materiály z NASA
Palinu Vetter zaujíma kvantová fyzika. „Využíva hlavne správanie svetla, kam sa bude odrážať.“
Použila aj materiály priamo z NASA. Súčasťou jej projektu je projekcia slnka, jeho povrchu a výbojov slnečných lúčov. Vizuálnu stránku výstavy dotvára aj obalenie priestoru gázou, ktorá odrazy zaujímavým spôsobom rozptyľuje.
Časť výstavy tvoria svietiace objekty z nastrihaných igelitových vreciek. Na pohľad však vyzerajú pevne. Expozície dopĺňajú drobné farebné inštalácie od Aylin. „Sú to vlastne formy ženských orgánov, ktoré sú v osvetlenej sklenenej miske. Je to akési odtabuizovanie ženskej časti tela.“
Zapojenie zmyslov
Výstava vplýva na všetky ľudské zmysly. Už pri vstupe ľuďom udrie do nosa zvláštna vôňa kadidla. Tmavé priestory suterénu vyvolávajú pocit stiesnenosti, chladu a vlhkosti. Nepredstavujú ideálny život, ale iba dočasné riešenie krízovej situácie. Autorky sa zameriavajú aj na vnímanie dotyku. Exponátmi zasahujú do osobného priestoru návštevníkov. Dostávajú ich do hraničnej situácie a nútia ich k skúmaniu možností v obmedzenom priestore.
