BRANČ. Po rúškom tajomstva zahalenom a démonizovanom Iráne na úplne opačný koniec sveta. Cestovateľ Emil Tóth z Branča sa prednedávnom vrátil z mesačnej cesty po Peru a Bolívii.
"Obyčajne vyhľadávam destinácie, kam chodí málo ľudí zo Slovenska," vysvetľuje, prečo sa rozhodol práve pre tieto krajiny.
Skreslené informácie
S partičkou kamarátov sa pán Emil zhruba rok vopred dohodne, ktorý kút sveta by chceli prebádať. Cestovné kancelárie v zásade ignorujú - nie ani tak kvôli zbytočne vyhodeným peniazom, ako skôr pre pocit obmedzenia, ktorý vyplýva z natesno naskladaného programu pretláčaného sprievodcami. "Nemám rád, keď ma niekto diriguje v štýle, že pôjdeme sem, ostaneme tam dve hodiny a potom sa presunieme. Ak sa mi niekde páči, ostanem tam aj tri dni."
Partička kamarátov si naštudovala dostupné informácie o krajinách, vytipovali si, ktoré miesta by chceli vidieť a cez internet si kúpili letenky. Z Viedne cez Frankfurt do Panama City a odtiaľ do Limy, spiatočná letenka za 715 eur. Pre niekoho možno veľa, no za toľko letov cez pol zemegule a späť je to veľmi prijateľná cena.
Cestovatelia svoje dobrodružstvá začínajú vždy v najvzdialenejšom mieste a postupne sa vracajú k bodu, z ktorého neskôr odletia domov.
Informácie, ktoré si o juhoamerických krajinách vopred našli na internete, boli často skreslené. Neplatilo napríklad, že by v týchto štátoch jazdili iba staré kraksne, v ktorých sa turisti úpenlivo modlia, aby vôbec prišli živí do cieľa. "Práveže mali luxusné švédske autobusy Scania a Volvo. Možno niekde medzi osadami a menšími mestečkami sa dá natrafiť aj na zlé autobusy, ale medzi veľkými mestami a na dlhšie trasy jazdia kvalitné dopravné prostriedky." Rovnako neplatí napríklad to, že by Peruánci nepoznali eurá a brali iba miestnu menu sol alebo americké doláre.
Poriadne sa nadýchnuť bol problém
Turisti zo Slovenska prechádzali veľkými a známymi mestami. Bolo úplne bežné, že dostať sa z jedného do druhého väčšieho mesta zabralo aj dvanásť hodín cesty.
Z Limy sa najskôr zastavili v meste Puno v južnom Peru pri jazere Titicaca. Túto 1 300 kilometrov vzdialenú trasu prekonávali celý deň. Puno leží v nadmorskej výške 3 827 metrov nad morom. "Mali sme kyslíkový dlh. Ja ako tuhý fajčiar som mal problém s dýchaním," priznáva Emil Tóth. No možno mu dych vyrazila krása jazera, ktoré turistov občerství množstvom chutných rýb.
Najväčšia atrakcia v tejto oblasti je vzdialená sedem kilometrov južne od mesta Puno. Nachádzajú sa tu plávajúce ostrovy Uros. Vytvoril ich miestny kmeň Urov z niekoľkých vrstiev rákosia tortora. Z toho istého rákosia nie sú iba ostrovy, ale aj obydlia na nich, lode a ďalšie predmety.
Na niektoré ostrovy turistov pustia, na ďalších si Indiáni svoju kultúru a životný štýl strážia tak, že ich cudzincom nedovolia zažiť. "Žijú tu Indiáni Ajmarovia, ktorí tam majú vlastné školy a vedú celkom moderný život, používajú napríklad mobily," hovorí Emil.
Prečo sa teda izolovali a odsunuli sa na ostrovy? Legendy hovoria, že tak urobili preto, aby sa vyhli plateniu daní. Vždy, keď dávno v minulosti prišli vyberači daní, Indiáni sa prosto zdvihli a presunuli sa na plávajúce ostrovy, kam sa vyberači nedokázali doplaviť.
Čím vyššie, tým chudobnejšie
V Pune ostali dobrodruhovia tri dni. Odtiaľ sa presunuli do bolívijského La Pazu, ktoré je najvyššie položeným hlavným mestom na svete - leží vo výške 3 650 metrov nad morom. Prílet sem bez predošlej aklimatizácie sa neodporúča, nezvyknutým turistom sa môže urobiť nevoľno.
Mesto je obrovské. Všetko podstatné v ňom sa deje "v doline". Čím vyššie sú položené ulice La Pazu, tým v chudobnejšej časti mesta sa ocitáte.
"Jeden z najlepších zážitkov som mal z hromadnej dopravy v La Paze. Nad mestom, vo výške 20-30 metrov nad terénom, premáva kabínková lanovka. Inde si takúto dopravu asi dovoliť nemôžu kvôli vysokým domom. V La Paze je to ale celkom logické riešenie prepravy, pretože autobusy a taxíky by sa len s problémami točili v uličkách na kopcoch. Z kabínky nad štvrťou El Alto vo výške 4 095 metrov nad morom ani nevidíte koniec mesta, tak veľmi veľké je," hovorí Emil Tóth o La Paze.
Po troch dňoch v hlavnom meste Bolívie prešli turisti do Copacabany. Pri tomto názve každému napadne slávna brazílska pláž, no rovnako je pomenované aj malé mesto na bolívijskej strane jazera Titicaca. Známe je nádhernými kopcami a pútnickým kostolom s čiernou sochou Panny Márie. Potom sa presunuli do mesta Cusco, mesta známeho festivalmi a nákazlivo srdečnou atmosférou.
Stratené mesto Inkov
Odtiaľ to bolo už len na skok k najznámejšej stavbe Južnej Ameriky - k Machu Picchu. Stratené mesto Inkov objavili iba pred 107 rokmi.
Preniknúť sem nie je ľahké. "Ako súkromná osoba sa tam na 90 % nedostanete, musíte ísť cez agentúru. My sme na osobu zaplatili 269 dolárov," hovorí Emil Tóth. Záujem o návštevu kultového sídla v srdci Ánd je taký obrovský, že na vstup pokojne môžete čakať aj dva dni.
Počet turistov, ktorých sem vpustia, je obmedzený na šesťtisíc za deň - doobeda aj popoludní po tri tisícky ľudí.
Inkovia mesto postavili v rokoch 1460 až 1470. Prečo a prečo práve v tak veľmi nedostupnej horskej oblasti bez vojenskej či obchodnej dôležitosti, o tom sa doteraz vedú špekulácie. Historici si myslia, že chceli byť bližšie k svojmu božstvu - Slnku. Iné pramene hovoria, že tu mali vládnuce vrstvy svoje letné sídlo, v ktorom nachádzali pokoj. Bývalo tu odhadom od 800 do 1 200 ľudí, teda len zlomok toho, koľko turistov sem v dnešnej dobe príde za jediný deň.
Cestovatelia nemohli obísť ani tajuplné obrazce na planine Nazca. Vidno ich iba z lietadla či balóna a obrazce majú rôzne tvary - najčastejšie zvierat, no z výšky vidno aj kresby astronauta či geometrické útvary. Celkovo je tu vyše tristo obrazcov. Vznikli odstránením tmavšieho vulkanického povrchu, pod ktorým ostal bledší vápencový či pieskovcový podklad. Vytvorili ich Indiáni a obrazce sú až niekoľko desiatok metrov veľké. Dôvod, prečo kresby skupinky Indiánov vytvárali, je zahalený tajomstvom.
Nákazlivá radosť
Emil Tóth si okrem spoznávania jedinečných miest v Peru a Bolívii priniesol domov aj nákazlivú radosť miestnych obyvateľov.
"Sú to úplne pohodoví ľudia a sú veselší ako my. Hocikde hrá muzika, po večeroch sú plné námestia a všetky reštaurácie obsadené. Tí ľudia sa vedia radovať zo života," povedal po mesiaci strávenom v Južnej Amerike.
