VÝČAPY-OPATOVCE. Príchod 149 utečencov z rodnej Ninivskej planiny sprevádzali pred dvomi rokmi rôzne obavy aj organizačné ťažkosti. Dnes v meste a okolí žije 62 ľudí, ktorí pracujú a budujú si nové domovy.
Po tom, čo sa v irackej oblasti zlepšila bezpečnostná situácia, sa 87 ľudí vrátilo domov. Kultúrny šok nezvládli najmä rodiny so staršími členmi.
Splácajú hypotéku
Štrnásť rodín pravdepodobne ostane žiť v Nitre a okolí, predpokladá Peter Brenkus z občianskeho združenia Pokoj a dobro, ktoré sa staralo o prijatie a integráciu utečencov.
Aj keď jedna rodina zvažuje návrat do rodného mesta Karakoš, asýrske rodiny najviac uvažujú o zaobstaraní si vlastného bývania. Niektoré už žijú v mestských častiach Nitry a okolitých obciach.
„Darí sa najmä rodinám, v ktorých sú viacerí členovia v produktívnom veku. Banky im skôr schvália hypotéku,“ opísal Peter Brenkus. Iné ešte žijú v prenajatých priestoroch, buď od súkromníkov alebo cirkvi.
Mnohí mali predsudky
Prijatia irackých kresťanov sa vraj obávali hlavne ľudia z Výčap-Opatoviec. „Ich príchod mnohým otvoril srdce. Mnohí v kontakte s nimi prehodnotili svoje počiatočné predsudky a odmietavé postoje,“ dodal Brenkus.
Úvahy ľudí, či im majú pomôcť, prestali byť teoretické. Aj vehementní odporcovia napokon pomohli a stali sa dobrými susedmi.
Asýrske rodiny sú podľa Brenkusa stabilnou súčasťou spoločnosti aj farských komunít. „Niektorí sa intenzívne zapájajú do spoločenského a farského života, iní menej. Tak ako u nás platí, že každá rodina je iná,“ dodal.
Našli si prácu
Asýrčania aktívne prispievajú k chodu spoločnosti. Zamestnania majú rôzne. Muži pracujú ako stolári, operátori vo výrobe v priemyselnom parku či v reštauráciách. „Máme aj technika v developerskej firme, dokonca podnikateľa, ktorý si otvoril pánske holičstvo,“ povedal Brenkus. Ide o Waleeda Hana, ktorý mal v Iraku vlastné holičstvo.
Nie všetkým ženám sa podarilo zamestnať, je medzi nimi napríklad účtovníčka či poštová doručovateľka.
Chýbali lekári aj lektori
Peter Brenkus priznal, že aj pre občianske združenie bol príchod utečencov skúškou. Všetci čelili napätiu z neznámeho. Tlak sa uvoľnil, no Asýrčania museli prekonať kultúrny šok.
„Sprevádzalo ho vysoké emočné napätie. Vznikali aj kolízne situácie, kedy sme my alebo oni mali privysoké očakávania,“ netají Brenkus.
Cestu k sebe si našli aj vďaka radám iných organizácií, ktoré majú skúsenosti s prijímaním utečencov v zahraničí. Civilizačné rozdiely neprekonali najmä rodiny so staršími ľuďmi, ktoré sa po zlepšení bezpečnostnej situácie v Iraku vrátili na Blízky východ.
Najväčšie ťažkosti ale nespôsobovali kultúrne rozdiely. Pre prijatie utečencov nebolo dostatok odborníkov a lektorov. „Chýbali nám aj lekári, ktorí by ich prijali do ordinácií. Všetko sme vybudovali, takpovediac, za jazdy,“ povedal Peter Brenkus.
Problém bol aj s deťmi
Slovenský školský systém bol poloslepý pri prijímaní študentov z iných civilizácií.
„Spočiatku sme nevedeli, do akej miery sa na mladých Asýrčanov viažu slovenské učebné osnovy, ako budú známkovaní. Nikto nevedel, v akom jazyku by mali byť skúšaní či odkiaľ zaplatíme lektorov a tlmočníkov,“ dodal Peter Brenkus.
V komunite dnes žije dvanásť detí, ktoré navštevujú základnú školu, deväť stredoškolákov a dvaja vysokoškoláci. Najmenších v predškolskom veku je sedem.
