NITRA. Novinka česko-slovenskej filmovej produkcie Cirkus Rwanda rozpráva príbeh o dvoch kultúrach a jednom sne. Pozoruje, či je cirkusové umenie skutočne univerzálne a dokáže spojiť dva celkom odlišné svety v spoločnom predstavení na „západný“ štýl.
Film zarezonoval už na prestížnom festivale v Karlových Varoch a zaradil sa medzi pätnásť najzaujímavejších dokumentov Medzinárodného filmového festivalu vo Varšave. Do slovenských kín sa dostane 12. októbra v premiére na festivale dokumentárnych filmov Jeden svet. V Nitre ho diváci mohli vidieť v predstihu počas festivalu Divadelná Nitra.
Dej filmu Cirkus Rwanda sa sústreďuje na spoluprácu medzi pražským súborom Cirk La Putyka a akrobatmi z ďalekej Rwandy. Uznávaný principál kultového súboru Rosťa Novák cestuje do Rwandy, aby sa stretol s miestnymi talentami. Akrobatickému umeniu ich učí mladý Eliseé, ktorý v detstve prežil genocídu a cirkus sa stal zmyslom jeho života. Český perfekcionista a spontánny Afričan sa napriek odlišnej kultúre aj mentalite odhodlajú na spoločný cirkusový projekt.
Predstavenie vytvorené príbehom
Keďže vnímanie situácie z pohľadu Rwanďanov bolo pre tvorcov ťažké pochopiť, dej vystavali okolo Rosťu Nováka. Najväčšou výzvou pre nich bolo vyhnúť sa klišé. Chceli divákom priniesť dokument, ktorý vytvára otázky a neponúka iba prázdny príbeh belocha, ktorý ide Afričanov učiť nové kúsky.
„Rosťa robil akoby antropologický výskum, bol ako špongia, ktorá sa snaží nasať čo najviac a inšpirovať sa,“ opisuje strihačka filmu Alexandra Jonášová. Film sleduje snahu prekonať kultúrne rozdiely a spoločným predstavením do-kázať, že cirkusové umenie je skutočne univerzálne.
Práca s Afričanmi je ale v priamom konflikte s jeho profesionálnosťou. Prichádza na to, že napriek rovnakému typu umenia sú v niektorých veciach príliš odlišní. Uvedomuje si, aká dôležitá je pre nich sloboda a striktným scenárom potláča ich prirodzenú energiu a bezprostrednosť. Film zároveň ukazuje, ako si navzdory všetkému dokázali k sebe nájsť cestu najmä cez ľudskosť a na základe intímnych príbehov vytvoriť jedinečné predstavenie.
Švajčiarsko Afriky
Režisér Michal Varga sa dal s divadelníkmi dokopy cez svojho kameramana. „Vždy som chcel spraviť film z Afriky a tiež film, ktorý sa istým spôsobom dotýka cirkusu, pretože ma to prostredie vizuálne baví“ vysvetľuje.
Bol to práve filmový štáb, kto upozornil principála La Putyky Rosťu na šikovných chlapcov z Rwandy. Okamžite si získali jeho pozornosť, trvalo však dva roky, kým sa za nimi odhodlal vycestovať. Bál sa malárie, že spadne lietadlo, alebo že ho zastrelia. Nakoniec zistil, že Rwanda rozhodne nepatrí k najzaostalejším štátom Afriky.
„V porovnaní s asi ďalšími siedmimi africkými krajinami, v ktorých som bol, je Rwanda na nakrúcanie asi najprívetivejšia,“ zamýšľa sa režisér. „O Rwande sa vraví, že je to akési Švajčiarsko Afriky. Je to malá zem a je bezpečná. Niektoré autobusy majú wi-fi zdarma. Viac menej fungovalo všetko.“
Problémy s vízami
Dostať sa do Rwandy a nakrúcať tam nebolo ťažké. Problém nastal, keď mali dostať ľudí z Rwandy do Európy. „Rwandský pas zďaleka neznamená, že majú otvorené dvere do iných krajín.“ Napriek tomu, že to bol medzinárodný projekt, komunikovaný cez všetky možné ambasády a kultúrne či štátne inštitúcie, získanie víz pre afrických umelcov nebolo vôbec ľahké.
„V podstate do posledného dňa pred odletom, pomaly do dňa odletu, nevedeli, či povolenie dostanú. Dostali ho približne desať hodín pred odletom.“ Letenky však musia mať zaobstarané už pri podávaní žiadosti o víza. „Je to začarovaný kruh a pre nich je to hlavne risk. Odrádza ich to od toho, aby vôbec niekam vycestovali.“
Dva kohúty na smetisku
Aj dokument má istú formu scenáru a konceptov. To pri práci s druhým, divadelným režisérom nebolo jednoduché. „Keď sme sa bavili o koncepcii filmu, chceli sme niektoré scény dlhšie a precíznejšie pripraviť. Je napríklad bežné, že si niekoho o kúsok posuniete, lebo máte lepšiu kompozíciu.“
S principálom to skúsili iba na začiatku. Otvorene im povedal, že to nepôjde. Okrem toho, že je režisér, je totiž aj herec. „Vysvetlil nám, že v momente, keď ho začneme sekírovať a kázať mu, tak stráca prirodzenosť, začína vnímať kameru a hrá.“ Rešpektovali to a z filmu sa napokon stal dokument, ktorý nezasahoval do diania a protagonistov iba pozoroval.
„Určite bolo ťažšie pracovať s Rosťom ako s Rwanďanmi,“ prezrádza bez okolkov režisér. A to napriek jazykovej bariére, ktorá nakoniec nebola iba na škodu. „Keď sa bavili v materskom jazyku, oveľa viac zabúdali na kameru a správali sa najprirodzenejšie. Vyjadrovali vlastné názory na štáb, predstaviteľov. Nie ako keď boli napríklad v rádiu, kde mali akoby umelo nacvičené frázy.“
Odlišná kultúra i vnímanie
Zaujímavým bodom nakrúcania bolo, keď sa Rwanďania konečne dostali do Česka a po prvýkrát sa navštívili základňu Cirk La Putyka. Boli nadšení hlavne z technického vybavenia. „Ich pojatie cirkusu je o čistej akrobacii. Nezapájajú do toho žiadne divadelné prvky, nejaké presahy tam samozrejme sú, ale sú to pomerne jednoduché symboliky spojených rúk a podobne,“ objasňuje režisér.
Podľa neho väčšina z nich nepochopila význam ani zmysel predstavenia. Napriek tomu si to Afričania užili. Nevie si ale predstaviť, že by sami dokázali niečo podobné vytvoriť bez vplyvu niekoho zvonka.
Ich odlišnosť sa prejavila aj vzhľadom na vnímanie samotného filmu. „Prekvapilo ma, že pri emotívnych scénach o ich životných príbehoch sa iba smiali tomu, že sa vidia na plátne,“ vraví producent Marek Novák. „Donútilo ma to zamyslieť sa, že väčšina z nich asi ani nebola v kine, a preto nechápu filmový jazyk a jeho posolstvo.“
Domnieva sa, že pri ich úplne odlišných životných skúsenostiach, ktoré poznačili aj tragické udalosti genocídy, vnímajú isté prežitky jednoducho inak.
