NITRA. Jedol väčšinou iba ryžu a na sopku sa pozeral z okna izby. Páter Jozef Strečka strávil v rámci misijnej činnosti rok na Filipínach.
Do Spoločnosti Božieho slova, teda k takzvaným verbistom, vstúpil už keď mal dvadsať rokov. Dlhý čas slúžil na Morave a šesť rokov bol rektorom Misijného domu sv. Arnolda Janssena v Bratislave. Dnes je správcom farnosti na Kalvárii v Nitre. O svojich zážitkoch z juhovýchodnej Ázie porozprával v rámci dňa otvorených dverí.
Hromadné modlenie v nákupnom centre
Páter Strečka pôsobil na Filipínach prevažne na vysokých školách, dokonca aj v horských oblastiach. Jednu z tamojších sopiek mal dennodenne na dohľad. „Predstavte si mesto ako Bratislava a v pozadí sopku vysokú ako Gerlach,“ opisuje páter.
Filipíny boli kedysi španielskou a americkou kolóniou, čo ovplyvnilo tamojšiu kultúru i vierovyznanie. Aj keď je väčšina obyvateľstva rímsko-katolíckeho vyznania, podľa pátra je pre nich kresťanstvo stále nové. Ľudí v krajine ale vníma ako veľmi pobožných. V hlavnom meste každý večer rozsvietia ruženec. Modlia sa dokonca v obchodných centrách. „Na obed a večer zazvonia zvony, ľudia sa zastavia a po anglicky sa pomodlia,“ hovorí Strečka.
Ježiš ako černoch či aziat
Na ostrovoch zobrazujú svätú rodinu v podobe, ktorú bežne vidíme a poznáme v Európe. Vyskytne sa ale aj v ázijskom prevedení. Vtedy má trojica na hlavách typické špicaté klobúky a svätý Jozef chytá ryby.
Ježiša ako sochu často prezentujú v podobe dieťaťa alebo čierneho Nazaretčana. Od typickej verzie sa líši najmä Ježišov výraz tváre na portrétoch. Okrem Bieloruska, kde sa Ježiš i Mária jemne usmievajú, vykresľujú Krista všetky pravoslávne krajiny vždy s vážnym výrazom. Filipínsky Ježiš sa maľuje so širokým úsmevom. Zobrazujú ho však aj ako hrá na gitare, ako šoféruje auto alebo ako hráča tenisu, futbalu či basketbalu.
Na Vianoce diskotéka
Sviatky Filipínci oslavujú inak ako Slováci. Na Vianoce bežní ľudia nemajú stromček, takmer všetci ale majú vianočnú hviezdu.
„Občas je taká veľká, že by sa v nej dalo nocovať,“ vraví páter. Stromčeky sa dajú zohnať, ale sneh či polnočnú omšu nemajú. „Svätú omšu majú o štvrtej ráno a z nej idú priamo do práce.“
Advent na rozdiel od európskeho býva veľmi hlučný. „Nepoznajú stíšenie, je to hlučná kultúra. Najhorších bolo deväť dní pred Vianocami.“
V škole, v ktorej páter pôsobil, oslávili Vianoce aj diskotékou. „To išla spadnúť celá škola. Zábava trvala do polnoci. O tretej ráno už spievali koledy a o štvrtej šli na omšu.“ Štedrý večer bol zároveň jediným dňom, kedy nedostali k jedlu ryžu, ale zemiaky.
Televízor v hrobkách
Symbolom filipínskej Veľkej Noci je zase Kristus ako čierny Nazaretčan. Sprievod, ktorý jeho sochu nesie cez mesto, pripomína karneval. Dostala sa sem aj drastická tradícia zo Španielska. V tzv. pochode kajúcnikov kráčajú ľudia so zahalenými tvárami, ktorí sa počas púte bičujú. Na chrbtoch im často ostávajú veľké otvorené rany.
Úplne rozdielne slávia Sviatok všetkých svätých. Na Dušičky nezapaľujú sviečky v tichosti. Rodiny sa zídu na cintorínoch a oslavujú v hrobkách.
„V niektorých si ľudia aj pospia, prinesú si jedlo, dokonca televízor. Muži si zahrajú karty a niečo vypijú,“ opisuje výjav Strečka. „Chýba tu už iba stánok s cukrovou vatou.“
