Reprezentant: Návrat na Slovensko? Chcel som, aby moje deti netrpeli

Začínal ako malý chlapec, v období, keď ešte neboli tablety, mobily, a deti sa stretávali na ihrisku pred domom každý deň po škole. Možno práve táto nezávislosť ho doviedla až tam, kde je teraz.

Úspešný hádzanár sa po rokoch vrátil podporiť svoj materský klub HKM Šaľa. Hráč, otec a manžel. ANDREJ PETRO.

Doteraz ste pôsobili najmä v zahraničí. Čo vás motivovalo vrátiť sa do rodnej Šale?

- V prvom rade za mojím návratom stojí rodina, ktorá si už užila mojej neprítomnosti dosť. Staršia dcérka začala chodiť do školy a mladšiu by sme chceli dať s manželkou do jaslí.

Ďalším dôvodom bolo, že som zhodnotil, že už toho bolo dosť. Od svojich osemnástich rokov som bol v zahraničí, s krátkymi prestávkami napríklad v Prešove. Vyskúšal som si to, zahral som si v dobrých kluboch, a teraz som sa rozhodol posunúť svoje skúsenosti ďalej a pomôcť tak môjmu rodnému klubu.

Zo Šale ste boli preč od 14 rokov. Aký to bol pocit vrátiť sa?

- V prvom rade som sa tešil, pretože doma je doma a najpríjemnejší pocit je hrať pred domácim publikom, na domácej palubovke a taktiež stretnúť kopec ľudí pohybujúcich sa okolo hádzanej. No na druhej cítim veľkú zodpovednosť, každý má nejaké očakávania, tak isto aj ja očakávam od seba určitý výkon a chcem ho dokázať na ihrisku.

Máte za sebou niekoľko odohratých rokov v reprezentácii, v ktorej stále pôsobíte. Pociťujete z nominácie ešte stále radosť?

- Samozrejme, reprezentácia nikdy pre mňa nebude automatická vec. Vždy bolo mojím snom dostať sa tam, dokonca, keď som ešte ako malý sledoval zápasy vtedajšej mužskej reprezentácie, vždy som si hovoril, aké by bolo úžasné, keby som sa tam raz dostal. Mám to šťastie, že zdravie zatiaľ dobre slúži, a teda je pre mňa stále obrovská česť byť pozývaný na zrazy a tiež dúfam, že sa nám s chlapcami ešte zopár veľkých šampionátov podarí absolvovať.

Počas svojej kariéry ste prešli viacerými tímami v niekoľkých štátoch. Vedeli by ste porovnať život športovca v zahraničí a na Slovensku?

- Všetko záleží od krajiny, kde som práve bol. Napríklad také Francúzsko, Nemecko alebo Švajčiarsko bolo porovnateľné s futbalovým Realom Madrid. Všetko ohľadom hádzanej bolo na vysokej úrovni. My ako hráči sme sa po príchode do šatne nemuseli o nič starať, všetko bolo pre nás prichystané. Jedinou povinnosťou bolo odmakať si tréning na 150 percent a rovnako aj zápas.

Archívna snímka z majstrovstiev Európy 2008. Andrej Petro (uprostred) skóruje do brány francúzskeho brankára Daoudu Karaboua (vpravo), vľavo je Nikola Karabatic. (zdroj: TASR)

Na rozdiel od takýchto vyspelých klubov, na Slovensku sa len ťažko približujeme ich štandardu. Čím si myslíte, že je to spôsobené?

- Určite zohráva veľkú úlohu mentalita ľudí, zázemie klubu a, samozrejme, peniaze. Na Slovensku hádzaná nie je takým populárnym športom ako inde vo svete a teda aj financií je menej. Z toho pramení aj menšia motivácia hráčov ísť vo všetkom na spomínaných 150%. Ešte stále to tu na našom Slovensku pokrivkáva, no smerujeme k lepšiemu a časom možno dosiahneme takú úroveň ako tieto štáty.

Nerozmýšľali ste nad tým, že by ste s rodinou zostali žiť v zahraničí?

- Určite rozmýšľal. Moje plány boli vytvoriť si zázemie v zahraničí, keďže podmienky pre život sú neporovnateľné. Napríklad v Nemecku či Švajčiarsku je rodina kladená na prvé miesto. Človek je adekvátne ohodnotený, takisto od štátu dostáva primerané príspevky, to je trošku odlišné od Slovenska.

No veľkou nevýhodou je, že život športovca je veľmi obmedzený. Všetko závisí od výkonnosti a úspechov, či je s ním klub spokojný, či je zdravý alebo nie... Z tohto dôvodu som mal tendenciu vrátiť sa na Slovensko, aby moje deti netrpeli sťahovaním sa z miesta na miesto a po návrate na Slovensko by museli absolvovať množstvo skúšok, školy a tiež zaradenie sa odznova.

Máte dve krásne malé dcérky. Snažia sa ísť v otcových stopách, alebo ich ťahá iným smerom?

- Staršia dcérka momentálne navštevuje tanečný krúžok, tiež sa zapísala na minihádzanú tu v Šali a stíha ešte aj výtvarný krúžok. Nikdy som jej nepovedal, že musí robiť hádzanú, ale naopak, nech si vyskúša všetky športy, tak ako som to robil ja. Prešiel som od stolného tenisu, cez streľbu zo vzduchovky, volejbal, tenis až po hádzanú, ktorá ma chytila najviac a to isté som odporučil aj jej. Do ničoho ich nebudem nútiť, ale zrejme aj samé inklinujú k športu.

Trendom dnešnej technologickej doby je, že stále viac a viac detí sedí doma a surfuje po internete alebo sleduje televíziu. Postrehli ste takýto vývoj aj v zahraničí, alebo je Slovensko výnimočne lenivé?

- Najväčší rozdiel vidieť v tom, že počas bežného dňa v zahraničných kluboch bola športová hala od rána do večera zaplnená tréningami malých detí. Dokonca sme niekoľkokrát mali príležitosť viesť tréning týmto deťom, čo bola pre nich obrovská motivácia, lebo učiť sa od hráčov z áčkového družstva bolo pre ne niečo ako Vianoce. Tiež sme im podpisovali tričká, nosili svoje potítka a ony z toho boli nadšené a vďačné. Nehovorím, že detí tam bolo viac ako u nás, ale rozhodne ich bolo viac vidieť a počuť.

Andrej Petro (vpravo) zažil so slovenskou reprezentáciou veľa pekných chvíľ. (zdroj: ČTK)

Čomu pripisujete to, že deti v zahraničí sú zrejme motivovanejšie?

- Je to o chcení a o klube, či chce vytvárať zázemie deťom a vychovávať si tak generáciu vlastných hráčov. Od škôlok a základných škôl majú vytvorenú koncepciu, vďaka ktorej sa či už hádzaná alebo ktorýkoľvek iný šport dostáva do povedomia detí a ony potom samé prídu s tým, že to chcú skúsiť. Keď to bude robiť môj kamarát, chcem to robiť aj ja. Naopak, ak má kamarát nový tablet, chcem aj ja nový tablet. Tu veľkú úlohu zohrávajú rodičia, kam až dovolia zájsť svojim deťom a ktorým smerom sa ich budú snažiť viesť.

Faktom je, že na Slovensku sa stáva telocvik už na základnej škole nie je veľmi obľúbeným predmetom. Bolo tomu inak v časoch, keď ste so športom začínali vy?

- Na základnej škole som pobehal všetky krúžky, neustále ma to niekam ťahalo. Nemali sme možnosť chytiť mobil do ruky a napísať si, či ideme von. Jednoducho sme sa každý deň po škole stretávali o tretej na ihrisku pred domom a hrali futbal. Všetci o tom vedeli a keď sme prišli, dokonca sme sa hádali, kto bude hrať a kto nie, tak veľa nás bolo.

Inokedy som doma potrhal matrace a spravil si z toho hokejovú výstroj, len aby sme s kamarátmi mohli hrať. Vždy sme sa vedeli vynájsť. A dnes? Na ulici ťažko uvidíme deti naháňajúce sa za loptou. To mi veľmi chýba. Jedna vec je, že nie je ani veľa priestoru, lebo takmer všade jazdia autá alebo sú ihriská prerobené na parkoviská a keď už je aj vybudované nejaké multifunkčné ihrisko, trvá krátko, kým je niekým zdevastované.

Čo je podľa vás dôvodom takéhoto úpadku?

- Určite za to môžu sčasti aj technológie, bez ktorých sme my ako malí nemali inú možnosť, ako ostať v kontakte, než sa stretávať vonku. Po škole sme hodili tašky do kúta a domov sme sa vrátili, až keď mama volala z okna na večeru, unavení a vybehaní. Druhým dôvodom sú teda aj rodičia.

V minulosti neboli na dieťa kladené také obrovské nároky ako dnes. Vyžaduje sa mať dobré známky, vysoké školy a najlepšie pri tom všetkom ešte stíhať športovať. Samozrejme, štúdium a vzdelanie sú dôležité, no zvyklo sa dávať viac priestoru rozhodnutiu samotných detí. Bohužiaľ, častokrát sa stáva, že rodičia sa cez deti snažia plniť si svoj ambície, a to je zle.

Andrej Petro odovzdáva svoje bohaté skúsenosti doma v Šali. (zdroj: hkm)

Pomáhajú vám moderné technológie a možnosti ostávať v kontakte s bývalými spoluhráčmi zo zahraničných klubov?

- Samozrejme, postretal som obrovské množstvo chalanov, mnohí z nich sú doteraz mojimi priateľmi a nehovorím, že si voláme každý mesiac, ale vďaka sociálnym sieťam o sebe stále vieme a s tými naozaj dobrými kamarátmi sa dokonca až doteraz stretávame na niektorých akciách.

Myslíte si, že by ste dokázali ešte odísť do zahraničia?

- Viem si to predstaviť, ale nechcem. Prišiel som najmä kvôli rodine a s tou chcem aj ostať, tiež ma teší návrat do haly a medzi ľudí, s ktorými som vyrastal a ktorí zo mňa vychovali hádzanára. Dúfam, že sa mi svoje skúsenosti podarí odovzdať mladším hráčom. Budeme robiť všetko pre to, aby sme opäť siahli po medailovom umiestnení a robili radosť fanúšikom a sebe samým.

Autor: Nina Ušiaková