NITRA. Staré divadlo Karola Spišáka po roku opäť prináša hru pre divácke batoľatá. V poradí druhú októbrovú inscenáciu s názvom Najmenší cirkus v Starom divadle Karola Spišáka má takisto na svedomí režisér Jiří Jelínek. Na rozdiel od minulotýždňovej Gašpariády si tentoraz na pomoc prizval aj svoju manželku Moniku. Spolu vytvorili tzv. batolárium, vďaka ktorému sa maličké deti prvýkrát zoznámia s divadlom.
Prvý kontakt s divadlom
Žáner batolárium je v súčasnosti obľúbený v celej Európe. Je to špecifický typ predstavenia pre deti od nula do troch rokov, ktoré deťom sprostredkuje prvý kontakt s divadelným umením. „Divadlo sa snaží robiť aj takéto presahy, aby detičky prvýkrát pričuchli, ochytali a spoznali toto prostredie,“ vysvetľuje dramaturg divadla Gejza Dezorz.
Aj keď batolárium využíva isté divadelné postupy, nie je to bežne spracované dramatické dielo, ako ho poznajú dospelí. Nemá ucelený dej či rozprávanie a výrazové prostriedky sú prispôsobené detskému vnímaniu. Zameriavajú sa najmä na farby, tvary, znaky či výrazné charaktery, ktoré sú deti v útlom veku schopné vnímať.
Cieľom dvadsať až tridsať minútového predstavenia je hlavne zaujať a získať si ich pozornosť. „Zámerom je, aby deti získali prvotnú skúsenosť s divadlom a zistili, že niečo také na svete existuje. Potom neskôr, keď budú väčšie, nebudú mať problém vnímať aj komplikovanejšie štruktúry a pochopiť príbeh,“ tvrdí dramaturg.
Zapamätajú si najmä pocity
Deti ale mnohé veci z raného detstva zabudnú. „Práve preto sa zameriavame na atmosféru, pretože dojmy si človek pamätá najdlhšie. Ja si doteraz pamätám niektoré momenty z predstavenie a vedel by som prerozprávať niektoré scény,“ vraví režisér Najmenšieho cirkusu Jiří Jelínek.
Najmenší cirkus je predstavenie, ktoré má síce riedky dej, ale ponúka množstvo prekvapení. Scénu tvorí akoby ohrádka v podobe cirkusového šapita asi pre 40 detí. Vďaka projekciám Mateja Pospíšila deti zažijú aj skutočné kúzla.
„Prekvapiť niečím dospelého človeka je čím ďalej tým ťažšie, keďže sme už všetko videli. Ale keď necháte zmiznúť slona na javisku, je to pre deti kúzlo,“ hovorí režisér. Čarovnú náladu dotvára aj krásna hudba od Zdeňka Krále či scénografia od Báry Čechovej. Dopomáhajú deťom ponoriť sa do hry a naplno rozvíjať ich fantáziu.
Pre celé triedy
Podobný žáner už Jelínek pre Staré divadlo priniesol pred dvomi rokmi. Bola to inscenácia Hop, ktorá divákov veľmi aktívne zapájala do diania. Najmenší cirkus na ňu však úplne nenadväzuje a koncepčne sa trochu líši.
„Nie je natoľko interaktívny ako bol Hop. Ten sme robili tak, že naň nemôže prísť celá trieda z jasličiek, pretože je hlavne pre mamičky a deti,“ objasňuje režisér.
Rovnako ako pri Hopovi aj na tomto batoláriu spolupracoval s manželkou. „Ženy na to majú proste lepší cit. Dávajú tomu kus nežnosti a v dobrom slova zmysle materinský cit.“
Niektorí by prenášanie práce do súkromia nebrali najlepšie, jemu to však vôbec neprekáža. „Riešime to s nadhľadom. Na jednej strane je nutné brať divadlo vážne, lebo inak by nemalo zmysel to robiť. Na druhú stranu si treba povedať, že je to len divadlo.“
Dôležité sú generálky
Napriek tomu, že predstavenie sa snažili poňať jednoducho a ľahko, nie je hlúpe či nudné. „Musíte vedieť, komu je predstavenie určené. Detský divák je v tomto nekompromisný,“ tvrdí Jelínek. Ak sa totiž v divadle nudia dospelí, nie je to vidno natoľko ako u detí. „Keď sa deti nebavia, tak to ihneď spoznáte. Bavia sa, vrtia, proste to dajú najavo. Hlavne ak ide o hru, ktorá má podnietiť reakciu,“ vysvetľuje.
Najdôležitejšími sú preto premiéry či generálky, ktoré pre inscenáciu predstavujú krst ohňom. „Na generálke som často nervóznejší ako na samotnej premiére. Tam sa ukáže, či to funguje alebo nie,“ priznáva Jelínek.
Režisér a herci sú rodičia inscenácie
Niektoré zo svojich hier už po premiére ani neuvidí a ich budúcnosť nechá v rukách divadelníkov. „Vždy hovorím, že režisér je akoby otecko dieťaťa, teda predstavenia, a herci sú maminka. Alebo to môže byť aj obrátene,“ objasňuje svoje pocity.
Jeho ideálnou predstavou je, aby inscenácia vznikala ako prirodzený dialóg medzi režisérom, autorom a hercom. Mala by mať istú formu, no hercom prenecháva aj istú voľnosť. Dôležité preňho je, aby zachovávali poetiku hry, na ktorej sa dohodli. „Ja odídem a predstavenie uvidím možno za pár rokov, možno už nikdy. No to ako ho dovychovajú už je na samotných hercoch.“
Detské divadlo robí napriek všetkému veľmi rád. „Je to možno trápne, ale baví ma, keď sa deti smejú, keď reagujú,“ prezrádza. „Je skvelé hovoriť vtip niekomu, kto ešte nikdy žiadny vtip nepočul.“ Je to preňho veľká zábava, ale aj istá forma zodpovednosti. „Deti vlastne prvýkrát uvidia divadelné umenie u nás. Ak to spravíme zle, tak už neprídu. My vlastne pripravujeme pôdu a vychovávame nových divákov pre klasické divadlá,“ konštatuje Jelínek.
