NITRA. Všetky vojnové pomníky v Nitre vyjadrujú protest proti vojne, no každý osobitým spôsobom. Richard Pročka z Krajského pamiatkového úradu Nitra sa zameriava na ich autorov i na myšlienky, ktoré preniesli do svojich diel.
Propaganda cez Ježiša
Najstarším vojnovým pomníkom v Nitre je tzv. Umierajúci vojak v Mestskom parku na Sihoti. Je zároveň jedným z prvých vojnových pomníkov z čias Rakúsko – Uhorska. Vytvoril ho svetoznámy maďarský sochár Sándor Finta. Do Nitry sa dostal počas prvej svetovej vojny, keď ho raneného previezli do kasární. Tu sa spoznal s miestnym sochárom Júliusom Bártfayom, ktorý je tvorcom mnohých sôch i pomníkov v Nitre. Vďaka nemu sa Fintovi podarilo pôvodne hlinené súsošie prerobiť na mramorové.
Vojnové pomníky väčšinou zobrazujú historické udalosti. Umierajúci vojak však zachytáva prebiehajúce boje na frontoch. Vznikol len niekoľko týždňov pred koncom prvej svetovej vojny, ešte počas bojov. Dopomohla k tomu zbierka, ktorú viedla nitrianska župa v roku 1917. Pred dvomi rokmi dalo mesto toto dielo očistiť.
Pomník zobrazuje Ježiša Krista, ktorý zachytáva telo padlého vojaka. „Je to prenesený význam prijatia duše,“ vysvetľuje Pročka. Súsošie je aj istou formou propagandy.
„Štát chcel motivovať vojakov do boja, akoby sa snažil ospravedlňovať straty na životoch. Kontroverzné je najmä použitie podoby Krista, ktorý drží vojakovo telo a podporuje ho v boji,“ dodáva pamiatkar.
Ježiš až do poslednej chvíle podopiera vojakovu ruku so zbraňou. Sochár s objednávateľom však túto myšlienku spracovali rafinovane. Aby socha nebudila dojem, že Boží syn podporuje násilie, jeho ruku umiestnili na zbraň tak, aby sa nedotýkala priamo zbrane, ale iba vojaka.
Trúchliaci vojak na cintoríne v Mlynárciach
Významný pomník sa nachádza aj v mestskej časti Mlynárce. V roku 1924 ho vytvoril Július Bártfay. Je súčasťou vojenského cintorína, ktorý tu založili vedľa vojenskej nemocnice. Bol to lazaretný, nie frontový cintorín. Pochovávali naň tých, ktorí zahynuli prevažne kvôli závažným zraneniam či ochoreniam z frontu.
Bártfayova socha má podobu trúchliaceho vojaka. „Predstavuje muža, ktorý sa po boji zamýšľa a kladie si otázky o príčinách vojny, prečo vojna musela byť,“ objasňuje myšlienku pomníka Pročka.
Originál sochy sa tu ale nezachoval. V roku 2017 ho nahradila kópia od bratislavského sochára Martina Pala.
Neexistujúci pomník pred súdom
V meste je aj pomník, ktorý už v skutočnosti neexistuje. Nachádza sa pred súčasnou budovou súdu, kde sa z neho zachovali iba zvyšky. Kedysi tu stál Masaryk. Autorom sochy v nadživotnej veľkosti bol významný sochár Otto Gutfreund.
Za vojnový pomník ho považujú kvôli jeho dvojitému významu. V prednej časti sa nachádzala socha bývalého prezidenta. Za ňou ležal kamenný panel s pamätnou bronzovou platňou s menami padlých legionárov Siedmeho pešieho pluku tatranského. „Tento urbanistický koncept má svoj význam. Prezident, čo vedie novú slobodnú republiku, má za sebou obete z minulosti, ktoré vlastnou krvou pomáhali vydobyť svoju vlasť.“
Únos do Nemecka
Pomník má za sebou búrlivú minulosť, veľakrát sa stal témou diskusií i hádok. Prvé problémy nastali v roku 1938, keď sa začali objavovať myšlienky o osamostatnení Slovenska. Sochu brali ako formu buričstva a demontovali ju. Nahradila ju socha Štefánika, ktorú priviezli z Levíc, pred súdom stála od roku 1939 do roku 1946. Masaryka medzitým ukradli a ako vojnová korisť putoval až do Nemecka. V roku 1946 ho vrátili a opäť postavili na svoje miesto. Ale iba na krátky čas.
Onedlho sa k vláde dostala komunistická strana a predstavitelia demokracie sa stali nežiaducimi. Sochu Masaryka preto ukryli do skladov vtedajších technických služieb. Tam ostala až do oslobodenia v roku 1989. Pred súd sa ale nevrátila. Od roku 2000 je v zámku v Topoľčiankach.
Vymenili ju za Tatru
Pamiatkar Pročka prezradil aj vtipnú príhodu, o ktorej sa dozvedel kulturológ Juraj Novák. „Masarykovu sochu mesto dlho nevedelo nájsť, dali vyrobiť novú. Medzitým sa však objavila stará, tak novú posunuli českému mestu Kopřivnice. Vymenili ju za Tatru 87.“ Okrem toho Gutfreund vyhotovil túto sochu ešte pre dve české mestá, Kroměříž a Voděbrady, no obe zničili.
Kamenná tabuľa sa v Nitre zachovala, no presunuli ju na iné miesto. Odobrali z nej bronzovú tabuľku a nahradili ju kamennou. „Je možné, že raz sa nájdu ľudia, ktorí budú ochotní to dať späť, už sa uvažovalo o náhradách,“ dúfa pamiatkar.
Dve od Tibora Bartfaya
Pod dva pomníky sa podpísal aj syn Júliusa Bártfaya, Tibor. Neprehliadnuteľným je Červenoarmejec pred Okresným úradom v Nitre. Krátko pred ním vytvoril slávnu sochu na Slavín, ktorou sa pravdepodobne aj inšpiroval. Nasvedčuje tomu podobný vzhľad sochy, najmä jej ráz a postoj.
Druhým dielom Bartfaya mladšieho (písal sa s krátkym a, na rozdiel od otca) je Protest proti vojne, stojí v parku. Je z roku 1963 až 1964 a zobrazuje matku, ktorá chráni svoje deti pred neznámym nebezpečenstvom.
Sochár poňal tému inak ako ktorýkoľvek z jeho predchodcov. Na prvý pohľad ničím nepripomína klasický vojnový pamätník. Nie je vyjadrením konfliktu či jeho dôsledkov, ale varovaním. Podnetom boli udalosti počas studenej vojny, ktorá prinášala nové a horšie hrozby ako kedykoľvek predtým. Objavila sa aj jadrová hrozba, ktorá posunula skazu na novú úroveň. Pred ňou a najmä jej dôsledkami sa nedalo brániť žiadnym spôsobom. Túto tragiku vyjadruje aj monument v mestskom parku.
Dokončuje posolstvo otca
Ochranné gesto je podčiarknuté aj nadrozmernými končatinami matky. „Tibor sa práve v tej dobe oslobodzuje od oficiálneho socialistického realizmu, rozhodol sa porušovať realistické stvárnenie v prospech emócií, ktoré chce cez súsošie povedať ľuďom,“ objasňuje Pročka. Nohy a ruky mamy sú zväčšené a majú budiť dojem, že je pripravená za každú cenu deti brániť.
V roku 2008 sochu zrekonštruovali. Pôvodne epoxidové sochy dievčat odliali do bronzu. Ich matka však na renováciu stále čaká. Starú betónovú ohrádku zbúrali a nahradili jednoduchšou verziou. Zásah dovolil samotný autor.
Zaujímavé je aj umiestnenie sochy blízko Umierajúceho vojaka od jeho otca. „Tibor vedel, kde bude jeho pomník stáť. Kým prvý zobrazuje dopad vojny, druhý naň akoby nadväzuje. Chcel dopovedať posolstvo varovaním, aby sa nerobilo to, čo sa už dialo predtým,“ dopĺňa pamiatkar.
