NITRA. Zrušili mu fakultu, tak šiel robiť vodiča autobusu do Nórska. Príbeh Ondreja Sokola znie až priveľmi slovensky. Na rozdiel od iných sa so svojimi zážitkami podelil s internetovou verejnosťou, ktorá si okamžite vyžiadala knihu. Teraz pracuje už na druhej.
Plán Ondreja Sokola bol podobný ako plán každého mladíka s veľkými očakávaniami. Vyštudovať vysokú školu, zamestnať sa ako kancelárska krysa v nadnárodnej spoločnosti a tridsať rokov splácať hypotéku na byt v paneláku. Tak aspoň dopadla väčšina jeho bývalých spolužiakov, ktorí sa rozhodli ostať na Slovensku.
On sa po zrušení vysokoškolského odboru pobral iným smerom. Zameral sa na sen z detstva a sadol si za volant autobusu. Časť svojich zážitkov opísal aj vo svojej knihe Ako som vozil Nórov, o ktorej si prišiel pohovoriť s fanúšikmi aj do Nitry.
Z MHD v Bratislave má traumu
Záujem o autobusovú dopravu mal vraj odjakživa. „Rodičia mi tvrdili, že moje prvé slovo nebolo mama ani tata, ale atobut. Veľmi o tom pochybujem, no nemôžem to vyvrátiť. Bol som síce prítomný, ale nepamätám si to,“ začína rozprávanie autor Ondrej Sokol.
Inzerát, ktorý mu zmenil život, našiel na pracovnom portáli. Predtým však robil štyri mesiace v bratislavskej MHD. Na toto obdobie nespomína veľmi pozitívne.
„Zanechalo to vo mne celkom slušnú traumu, ale v priebehu rokov sa mi to podarilo vytesniť. Aspoň tie najhoršie spomienky.“ Opísal aj jeden konkrétny zážitok so živočíchom z odpočívadla v Rači. „Stalo sa to na istom mieste, kam obvykle chodí každý sám. Človek si len tak rozkročene stojí a zrazu naňho z toaletnej misy vyskočí potkan veľký ako pes.“
Nórske brblanie
Aj vďaka tejto skúsenosti neváhal podať žiadosť o prácu šoféra v Nórsku. Najprv si myslel, že s jeho pomerne krátkymi skúsenosťami nemá šancu. „Vtedy boli ale takí zúfalí, že asi brali všetko čo má ruky, nohy a pulz. Vtedy by sa tam ešte dostal hocikto,“ tvrdí spisovateľ.
Predtým musel absolvovať intenzívny šesťtýždňový jazykový kurz. Mal z neho celkom dobrý pocit a do Nórska pricestoval plný sebavedomia. Problém nastal pri prvotnom kontakte s miestnymi. „Keď som prvýkrát otvoril dvere autobusu, nastúpil Nór a povedal niečo ako Bhdrhr. Postupne som sa ale do toho dostal.“
Na Slovensku ho totiž naučili čistú verziu jazyka, tzv. bokmål. Nórčina má ale nespočetne veľa rozličných dialektov. „Prisahám, že každá jedna dolina tam má svoj,“ krúti hlavou Sokol. Plynulo sa naučil hovoriť asi po roku. Veľmi mu pomohlo aj to, že prakticky každý Nór ovláda aj angličtinu. „Nenatrafíte na nikoho, kto nevie po anglicky. Aj tí, čo vás presviedčajú o opaku.“ Uznáva však, že niektorým dialektom nerozumie doteraz.
S autobusom sa šmýkal aj dolu Klokočinským kopcom
Jeho nórsky príbeh sa začína v Stavangeri, v malom mestečku, kde na začiatku pracoval štyri mesiace. Potom jeho i celú skupinu Slovákov presunuli o štyristo kilometrov ďalej, kúsok od hlavného mesta Oslo. Novým domovom sa mu stalo mesto Hønefoss, kde strávil šesť šťastných rokov. Jedinou zaujímavosťou v ňom bola podľa neho priehrada, aj to iba na jar keď sa topil sneh. Inak bolo mestečko všedné. „Obvykle ho prirovnávam k Nitre, ale to sa asi teraz nehodí. Predstavte si teda Vranov nad Topľou, čo vám napadne? Asi nič.“
Sem tam sa ale vracal aj späť na Slovensko. „Niekedy trpím takou divnou dezilúziou, že možno sa tu veci zmenia k lepšiemu alebo že sa mi tu nedajbože zapáči žiť.“ Počas jedného skratu skončil na istý čas aj ako šofér MHD práve v Nitre. „No keď jedného krásneho dňa nasnežilo a ja som sa s kĺbovým autobusom kĺzal z Klokočiny smerom dolu, prešlo ma to a skončil som opäť v Nórsku.“
Na autobuse prešiel takmer celé Nórsko, no vyskúšal aj cesty iných krajín. Chvíľu strávil v Nemecku na letiskovej kyvadlovej doprave. Agentúra mu však nezabezpečila ubytovanie. Strávil dve noci na lavičke, potom si povedal dosť. Vrátil sa do rodnej krajiny, kde vymietol pár „SADiek“, z tých však veľmi rýchlo zutekal.
Obzvlášť nerád spomína na krátku kariéru v Rakúsku. „Po dvoch dňoch som cúvol s jedným autobusom do druhého a vyrobil som dosť veľkú škodu. Vraveli mi, že sa to bežne stáva a presviedčali ma, aby som ostal. No musel som ísť. Urobil som si veľkú hanbu.“
Ondrej Sokol číta ukážku z knihy Ako som vozil Nórov. (zdroj: Dominika Cunevová)Teraz vozí turistov
V súčasnosti je úplne na severe nórskej krajiny. Z mestskej dopravy presedlal na zájazdové autobusy a exkurzie, ktoré si nevie vynachváliť. „V prvom rade, keď vozíte turistov, nie sú tam deti. Ak aj sú, rodičia si ich vedia skrotiť a nerobia hluk. Je tam aj kopa dôchodcov, ale nie toho typu, čo na vás zazerá alebo čo sa prišiel do autobusu len pohádať.“
Sú to takisto ľudia, ktorí idú na dovolenku. Majú preto lepšiu náladu ako zvyčajní cestujúci. „Je to neporovnateľné s ranným autobusom, kde každý, kto nastúpi, gáni, akoby to bola vaša vina, že on musí ísť do práce.“ Najradšej vozí Nemcov a Američanov, no Indovia ani Taliani mu k srdcu veľmi neprirástli. „Taliani odmietajú hovoriť po anglicky. Nevedeli sa zmieriť s tým, že proste nehovorím po špagetovsky.“
Práca v turistickej doprave mu vyhovuje aj ako spisovateľovi. Kým sa výletníci ponevierajú po vonku a obzerajú si pamiatky, on môže pokojne písať knihu priamo na palubnej doske vozidla.
Najprv písal blog
Jeho literárna kariéra sa začala pomerne nevinne, a to písaním blogu a príspevkov do internetových diskusií. Tak sa spoznal aj s človekom, ktorý stojí za vydaním jeho knihy, Petrom Fašungom.
„Spoznal som Ondreja na istom portáli niekde na kraji slovenského internetu. V diskusii pod článkom o apokalypse sme sa rozprávali, kto by čo robil v prípade príchodu súdneho dňa. Niekto s nickom SLSP komentoval, že on bude ten, kto bude jazdiť na opancierovanej Karose,“ spomína Fašung.
Vyplynulo, že príspevok napísal muž, čo robí šoféra autobusu v Nórsku. Fašungovi okamžite preletelo hlavou, ako asi vyzerá typický 'autobusár'. „Predstavoval som si ufrflaného, korpulentného päťdesiatnika. Na moje počudovanie potom na jedno stretnutie diskutujúcich prišiel dobre vyzerajúci mladý chalan.“
K pravidelnému písaniu blogu prispela najmä výzva na stránke, ktorá v tom čase trpela nedostatkom článkov. „Vyzývali kohokoľvek, nech napíše nejakú kravinu, povedal som si preto, že hocijakú kravinu viem napísať aj ja,“ opisuje Ondrej Sokol. Uverejnil pár článkov a ľudia začali žiadať ďalšie a ďalšie. Skončilo to až napísaním osudnej knihy.
Už pracuje na pokračovaní
„Ja som predtým nikdy v živote žiadnu knihu nevydal, Ondrej zase žiadnu predtým nenapísal. Povedali sme si, že ani Steve Jobs do svojej slávy žiadny iPhone nevyrobil, tak to proste musí mať úspech,“ hovorí Fašung.
Najprv vydali päťsto kusov s tým, že uspokoja fanúšikov internetovej stránky, ktorí tak okázalo knihu požadovali. Ihneď sa rozpredali. Vytlačili ďalších päťsto, no nasledoval rovnaký scenár. Celkovo sa doteraz predalo asi päťtisíc kníh.
V súčasnosti dokončuje druhú. Bude viac-menej pokračovaním prvej knihy, dej sa ale presunie do severnejších oblastí Nórska. „Pracovný názov zatiaľ vyzerá na Ako som vozil severných Nórov. Spomeniem tam však aj turistické zážitky a niečo zo Slovenska, konkrétne z východu, pretože aj tam som sa, bohužiaľ, ocitol.“
Ako vodič zarobí viac ako spisovateľ
Napriek úspechu sa ako spisovateľ necíti. „Človek napíše jednu blbú knihu a hneď je za spisovateľa. Skúšam teraz napísať ešte jednu, pretože aj tak nemám veľmi na výber. Ak sa uchytí, možno napíšem ešte jednu. Ak sa aj tá uchytí, možno budem ochotný uvažovať nad označením spisovateľ.“
Práca vodiča mu zatiaľ vyhovuje a baví ho. „Vyššie sa ísť zatiaľ nedá. Za pilota ma nechceli, pretože mi nejde matematika a za rušňovodiča takisto, pretože nosím kontaktné šošovky.“ Navyše stále zarobí viac ako vodič v Nórsku než ako spisovateľ na Slovensku.
