Jeho klubové rekordy platia už 40 rokov. Boli sme voči sebe tvrdší ako dnešní atléti, vraví

Ján TÓTH začal s bežeckou kariérou ako šestnásťročný a dodnes drží dva klubové rekordy z roku 1977. Dnes má 63 rokov, vlastní ranč na Malom Lapáši a jeho firma vyrába pomôcky na výcvik psov. Vo voľnom čase sa venuje mladým bežeckým adeptom. S trénerstvom začal pred 37 rokmi a podarilo sa mu vychovať viacerých úspešných bežcov. Viedol okrem iných súčasných šéfov oboch nitrianskych atletických klubov - Tibora Danáča a Martina Illéša.

Ako si spomínate na svoju bežeckú kariéru?
- Na tieto časy si spomínam veľmi rád, priniesla mi veľa zážitkov a radostí, ale, samozrejme, niekedy aj sklamania. Začínal som ako 16-ročný. Rád som behal v prírode, napríklad na Zobor alebo Žibricu. V tej dobe sme behali 600 až 800 kilometrov mesačne. Ako športovci sme mali výhodu v tom, že sme mohli vycestovať do zahraničia, bol som vo Francúzsku, Rakúsku a Nemecku, čo za komunistov bolo takmer nemožné. Paradoxom je, že hneď vo svojich prvých pretekoch v živote na 3000 metrov som sa umiestnil na treťom mieste. V jedných pretekoch na 5 km chôdze bol chodec sám a keď je sám, nemôžu byť preteky. Tak som išiel pretekať s ním a vyhral som, aj keď som bol bežec.

Bol vaším vzorom Alberto Juantorena? Podarilo sa vám niekedy stretnúť s elitným svetovým vytrvalcom?
- Alberto Juantorena je výborný bežec a ja si ho vážim, ale mojím vzorom bol česko-slovenský atlét Emil Zátopek. Je jediným mužom v histórii olympijských hier, ktorý na jednej olympiáde vyhral tri zlaté medaily na 5 a 10 kilometrov a v maratóne. Za svoj vzor považujem aj slovenského pretekára Dukly Banská Bystrica Petra Sucháňa. Stretol som sa so svetovým vytrvalcom Waldemarom Cierpinskim, nemeckým pretekárom, ktorý je dvojnásobným olympijským víťazom v maratóne. Pretekali sme spolu na krose Grand Prix Cabaj-Čápor v rokoch 1978, 1979 a 1981 a v roku 1980 tu bol ako čestný hosť. Zaujímavé je, že tu nikdy nevyhral, vždy sa umiestnil na druhom mieste.

Vieme, že dodnes držíte klubové rekordy AC Stavbár na 5 a 10 kilometrov. Majú už viac ako 40 rokov.
- Určite som nerátal s tým, že tak dlho vydržia. V niektorých rekordoch, napríklad v hodinovke a maratóne ma prekonali práve moji zverenci. Dúfam, že sa ku mne dostane chlapec, ktorého budem trénovať a prekoná aj tieto rekordy.

Nedávno sa elitný slovenský vytrvalec Gabriel Švajda pokúšal prekonať rekord Nitrianskej hodinovky, ale nevyšlo mu to.
- Bol som pri tej hodinovke, bežal sám, podmienky boli dobré, ale je ťažké udržať si tempo 3:15 na km, keď vás nikto nepoháňa, tak potom zvoľnil. Ja som mal silnú konkurenciu, aj keď sme pretekali na škvare. O 4 metre za hodinu viac zabehol môj zverenec Vlado Mihalička.

Na sústredení v Nymburku okolo roku 1986. Zľava Oto Oreško, Ján Tóth a Janette Pecháčová (dnes Púchovská). (zdroj: archív J. T.)

Určite si spomínate na éru, keď v Nitre súťažili o.i. Železný, Fibingerová, Šilhavá. Práve táto trojica tu dokonca zlepšila svetové rekordy.
- Vtedy som bol profesionálny zamestnanec atletického štadióna. Preteky sa volali AX - PS - CX a boli to druhé najväčšie medzinárodné preteky na Slovensku. Riaditeľom bol Ladislav Petrovič, ktorý mal kontakty na významných pretekárov, hlavne vrhačov, z Československa aj zo zahraničia. Tu padli tri svetové rekordy, v roku 1977 Helena Fibingerová vo vrhu guľou hodila 22,32 metra, v roku 1984 Zdenka Šilhavá v hode diskom 74,56 m a v roku 1987 Jan Železný v hode oštepom 87,66 m. Na tieto preteky chodilo podľa počasia okolo 2500 až 3500 ľudí, a to sa dokonca vyberalo aj vstupné.

Od roku 1981 ste sa dali na trénerskú prácu. Kto boli vaši najúspešnejší zverenci? Čo dosiahli?
- V tej prvej etape môjho trénovania boli najlepší pretekári medailisti na majstrovstvách Československa a Slovenska: O. Oreško, T. Danáč, V. Mihalička, Š. Kováč, M. Illéš, S. Mošať, R. Doubek, P. Halvoň st. a P. Matuška. Z dievčat to boli J. Pecháčová-Púchovská, A. Bečková a H. Síčová. Najlepším z nich bol Oto Oreško, ktorý je zhodou náhod môj synovec. Je niekoľkonásobný majster Československa aj Slovenska, dosiahol viac pozoruhodných výsledkov ako reprezentant, napríklad v roku 1986 na pretekoch Družba (súťaž všetkých socialistických krajín) v Neubrandenburgu dosiahol štvrté miesto, rok na to na Kube v Havane na 2 kilometre prekážok získal bronzovú medailu a v roku 1988 na Junior summer games v Columbuse v USA získal tiež bronz na 1500 metrov (čas 3:46,09). To je dnes ťažké zopakovať.
Po prestávke mám momentálne medailistov z majstrovstiev Slovenska D. Kuchtovú a H. Záhradníčkovú, ktorá je môj najväčší talent. Má iba 15 rokov a presadzuje sa aj v starších kategóriách, napríklad na tohtoročných majstrovstvách SR dorastencov na 1500 m v Banskej Bystrici získala druhé miesto. Na M-SR staršieho žiactva na 2000 m v Bratislave získala zlatú medailu a dokonca prekonala slovenský rekord. Z chlapčenských medailistov sú to I. Pavlovič a P. Halvoň ml.

Zľava Oto Oreško, tréner Ján Tóth a Stano Mošať. Osemdesiate roky. (zdroj: archív J. T.)

Od roku 2001 do roku 2015 ste mali prestávku v trénerskej práci. Chýbala vám atletika, a tak ste sa vrátili?
- Samozrejme, atletika mi veľmi chýbala, ale kontakt s atlétmi som ďalej udržiaval. Jedného dňa, keď som prišiel na štadión, si ma všimol Jozef Vašina a nahováral ma, aby som znova začal trénovať, pretože majú málo trénerov. Odmietal som, lebo mám firmu a mám málo času, ale keď som prišiel znova, doviedol ku mne štyri deti, povedal: „Toto je váš nový tréner“ a odišiel. A tak som sa vrátil, ha-ha.

Na vašom ranči na Malom Lapáši ste založili kuriózne preteky - M-SR v behu so ženou. Povedzte nám niečo viac o tejto akcii.
- Áno, založil som tieto preteky, ktoré sa konajú v rámci furmanských pretekov pod názvom Majster ranča. Sú to veľmi ťažké preteky, ale zároveň aj veľmi zaujímavé. Beží sa približne 250 metrov so ženou na chrbte, ktorá musí mať minimálne 50 kilogramov. Ak má menej, musíme ju dovážiť. Na trati sa nachádzajú 2 pevné, 1 vodná prekážka a prebeh jedným briežkom. Preteky mávajú medzinárodné obsadenie, chodia k nám pretekári zo Slovenska, Česka, Maďarska, Poľska a Ukrajiny. Pretekali tu aj Marcel Lomnický, Ján Volko či Ján Šuba.

Na M-SR v behu so ženou na Malom Lapáši sa zúčastnil aj slovenský šprintér Ján Volko. (zdroj: fb)

Trénujú bežci po celý rok? Či je vonku 35 stupňov, alebo mrzne?
- Viac-menej áno, takmer za každého počasia. Ak je v lete búrka, ukončíme tréning kvôli bezpečnosti. Pri vysokých teplotách znížime intenzitu a dbáme na pitný režim. V zime trénujeme v kvalitnej obuvi a v dobrom oblečení.

Do akej mínusovej teploty je podľa vás ešte zdravé behať, resp. trénovať vonku?
- Do -5 stupňov v obmedzenej intenzite. Vo veľkej zime trénujeme radšej v hale alebo posilňovni.

S trénerstvom ste začali pred 37 rokmi, takže viete porovnať fyzickú zdatnosť detí dnešnej doby a spred niekoľkých dekád. V čom je rozdiel?
- Touto otázkou sa zaoberá veľa trénerov vo všetkých športoch a názory sú väčšinou podobné. Niekedy sa deti viac samostatne pohybovali, hrali sa na uliciach, lúkach, štadiónoch a v zime na jazerách. Do školy chodili pešo alebo na bicykli a pomáhali aj doma, napríklad s rýľovaním. Taktiež aj strava bola zdravšia, mali sme domáce ovocie a zeleninu, v ktorých bolo menej chémie. Myslím si, že všetky tieto faktory to ovplyvňujú.

Trénuje dnes na štadióne viac detí ako pred 20-30 rokmi?
- Problém s deťmi nie je, je ich rovnako, možno aj viac. Problém je s dorastom a juniormi, pretože veľmi skoro končia. Ja som začal ako 16-ročný a dnes v tomto veku končia. Dôvodom môže byť priskorá špecializácia alebo slabá motivácia, pretože športovanie nie je prepojené so školstvom a nemajú žiadne výhody.

Ján Tóth dnes vedie aj talentovanú 15-ročnú Hanku Záhradníčkovú, majsterku Slovenska medzi žiačkami. (zdroj: AC Stavbár)

A pritom dnešní atléti majú také vybavenie, o akom sa vám ani nesnívalo.
- My sme nemali také podmienky ako dnes - tartan, doplnky výživy, regeneráciu... Možno tie ťažšie podmienky formujú morálno-vôľové vlastnosti, húževnatosť a to, že sme voči sebe tvrdší. Tie sú v športe rozhodujúce.

Keď sa zamyslíte nad stavom nitrianskej alebo slovenskej atletiky, tak čo vás teší alebo čo vás trápi?
- Nitrianskej atletike by som doprial viac prostriedkov na údržbu a prevádzku športového areálu a zrekonštruovanie športových sektorov. V iných štátoch majú ideálne haly s 200-metrovým tartanovým oválom a mojím snom je, aby sme také niečo mali aj v Nitre. Slovenskej atletike prajem viac atletických štadiónov s tartanovým oválom a tiež by som si prial, aby bol štadión v každom krajskom meste tak, ako je to u našich susedov v Česku, Maďarsku a Poľsku.

Ako vnímate svojich súčasných zverencov? Môže z nich vyrásť napríklad majster Slovenska medzi dospelými?
- Už sú v takom veku, kedy sami vedia, čo chcú a nádejám sa, že sa mi podarí z nich vychovať pretekárov medzi juniormi aj seniormi. Bol by som veľmi rád, keby som medzi nimi mal aj seniorských reprezentantov.

Autor: Michaela Blašková