NITRA. Záverečná vernisáž v Trafačke patrila majiteľovi Františkovi Kolářovi a mladému fotografickému talentu Tommymu Bugárovi. Spoločne zaplnili priestory úplne odlišnými štýlmi fotografií, ktoré spájalo len čiernobiele prevedenie a názov Détailler. Ich tvorba bude zdobiť steny kaviarne do 9. januára.
Nitriansky fotograf František Kolář na záver roka nevystavuje sám. Polovica expozície Détailler patrí Tomášovi ‚Tommymu‘ Bugárovi. Venuje sa hlavne tzv. street art fotografii. Inšpiráciu čerpá v uliciach menších i väčších miest a pri pohľade na okoloidúcich ľudí. Všedné momenty dokáže vďaka svojmu pozornému oku zachytiť nevšedným spôsobom.
Zmocňuje sa momentov
Kolář sa s ním o priestor podelil rád. „Vo mne ešte stále rezonuje, keď asi pred rokom a pol Tomáš prišiel na také jesenné šantenie s fotografiou na sieti. Upútala ma tam jedna fotografia. Zistil som, že patrí jemu,“ hovorí Kolář.
Tomáš Bugár vidí rovnaké veci ako ostatní, dokáže ich však vnímať a zachytiť výnimočným spôsobom. Za jeho fotkami sa ukrývajú neznáme príbehy náhodných ľudí, ktoré čiernobielym fotkám dodávajú dušu. „Každý má svoju charizmu a nejaké osobné vyžarovanie. Človek to zbadá a nemusí to ani hľadať. Keď ide človek von s foťákom, jeho zmysly sú nastavené na jednotlivé momenty, kedy sa kto a ako zatvári“ vysvetľuje Bugár.
Mladý fotograf sa v správnom okamihu zmocňuje chvíľ, o ktorých si jeho ‚obete‘ myslia, že patria iba im. Niekedy musí kvôli tomu dokonca utekať. „Často sú situácie, keď človek niečo odfotí a potom musí zdrhať preč,“ prezrádza Bugár.
Na jeho fotkách sa vždy niečo deje. „Nemusia to byť preto ani inscenované fotografie, život si ich sám zinscenuje. A Tomáš je od toho, aby nám to sprostredkoval. V tom je jeho sila,“ myslí si jeho starší kolega.
Závidí mu najmä jeho odvahu. „On má ale ešte ten vek, kedy vie zdvihnúť fotoaparát v tej pravej chvíli. Ako keby to vedel a mal vopred premyslené.“ Osobne si myslí, že obrázok vznik v mysli umelca a fotoaparát je len pomôckou.
Ten istý introvert
Pri príležitosti vystavenia svojich diel požiadal Kolář o pár slov aj svojho dlhoročného priateľa, akademického sochára Jaroslava Košša. „My sme už takí dôchodcovskí týpci,“ žartuje Kolář. V pomocných papieroch Košša totiž dominovala poznámka ‚dedo dôchodca‘.
Svojho priateľa sochár opísal niekoľkými slovami. „Stále ten istý premýšľajúci introvert s extrovertnými výstupmi. A platí to dodnes.“ Je preňho nielen fotografom, ale aj človekom, ktorý organizuje chod podniku a dáva príležitosť mladým umelcom.
Počas prejavu upozornil na veľkú odlišnosť v rámci fotografie dnes a v minulosti. „Keď Feri začínal s fotkou niekedy v sedemdesiatych rokoch v kotolni na Klokočine, mal taký archetypálny fotoaparát, ktorý dnes nepoznajú a nevideli mladší ľudia snáď ani v múzeách,“ spomína Košš. S dnešnými technológiami sa to podľa neho nedá porovnávať. Fotografia ho ale napriek vtedajším obmedzeným možnostiam neprestala baviť.
Tekutosť tela i pohybu
Podľa Košša existujú tri prvky dobrej fotografie. Prvým je technické zázemie, ktoré si za tie roky Kolář vybudoval. Ďalej je to rozhľad či skúsenosť a ako tretiu uvádza lásku telesnú i duchovnú. Z týchto podôb lásky fotograf čerpal aj pri niektorých vystavených dielach.
Okrem nej však Košš spája svojho priateľa aj s pojmom tekutá modernosť. Vykresľovala hlavne to, čo sa dialo v postmodernej spoločnosti, kde sa miešali čas i formy lásky. „Aj František do tej postmoderny vstúpil v zmysle tekutosti. Nasával veci, ktoré boli vo fotografii overené ako inscenačné postupy. Ale aj sám si hľadal vlastnú vyjadrovaciu schopnosť,“ tvrdí akademický sochár.
Časť výstavy tvoria Kolářove fotografie krajiniek zeme a tela. Telesnosť patrí k jednej jeho umeleckých polôh, ktorej sa pravdepodobne nikdy nevzdá. „Možno sa len bude posúvať viac do oblasti štylizácie, pretože predtým boli jeho veci viac priamočiarejšie a surovejšie. Dnes sú poetickejšie, ale tak už má po šesťdesiatke,“ usudzuje Košš.
Nedá sa prehliadnuť ani fotografova fascinácia fotkami, ktoré zachytávajú pohyb. Pohráva sa na nich najmä s expozíciou s tým, že sa snaží stlačiť spúšť v tom pravom okamihu. Vznikajú tak diela plné tajuplnosti a emócií.
Síce fotografiu aj učí, prísnejšej kritiky od svojich žiakov sa nebojí. Budúcim fotografom radí, aby to nebrali priveľmi vážne a netvorili nasilu. „Vravím im, aby sa hrali. Ak sa má niečo zjaviť, tak sa to zjaví. A vtedy to bude dobré.“
